Keď som o Natálke, o tom dievčatku, ktoré malo byť upálené neonacistami v deň Hitlerových narodenín, ale prežilo, keď som o nej počula hovoriť prvýkrát Fedora Gála, na chvíľu sa mi zatajil dych.
O tomto nechutnom útoku sa vtedy vedelo dosť na to, aby si ho človek pamätal. To, ako si náckovia chladnokrvne vyhliadli dom, že nekonali v žiadnom opileckom záchvate.
Aj to, že sa polícii podarilo páchateľov rýchlo nájsť. Potom výroky českých lekárov, ktorí len krútia hlavami nad tým, že popálené dievčatko prežilo, že potrebuje množstvo operácií, bude mať problémy celý život, ale bude žiť.
To všetko sme vedeli. Fedorova reč na Pohode vyrážala dych pre niečo iné. On sa jednoducho rozhodol o Natálku starať. Osobne, celkom osobne. Ako dajaký osobný poručník. A to po všetkých stránkach. Navštevovať dievčatko aj traumatizovanú rodinu s psychológom, ktorý im pomáha dostať sa z toho, čo zažili.
Obul sa aj do právnej stránky prípadu, ktorý ľahko mohol byť zmanipulovaný a celkom zbavený akéhokoľvek rasistického motívu a vytvoriť tak precedens pre ďalšie „molotovovské“ útoky na nevinné spiace rómske deti. A najnovšie zriadil fond, ktorý bude pomáhať Natálke platiť špeciálne škôlky a školy pre postihnuté deti.
