Nie je tajomstvom, že súčasná koalícia má nepriateľský vzťah k predsedovi Najvyššieho súdu Štefanovi H. a jeho pomocníkom hlavne v Súdnej rade. A že je to aj naopak. Dôvody sú známe a obidva tábory nezmieriteľné. Paradoxne pôsobí, že hoci ide o takpovediac veci súdne, vojna oboch táborov je vedená v rovine politickej a politickými spôsobmi.
To, že obidve strany majú klapky na očiach, ušiach i nose, demonštruje aj odmietnutie vlády schváliť troch ad hoc sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva. Navrhla ich Súdna rada, v rámci svojich kompetencií daných ústavou. Nikto iný ako Súdna rada kandidátov navrhnúť nemôže a nikto iný ako vláda ich nemôže schváliť. Skvelá situácia na pozorovanie hry, ktorá sa navyše odohráva nielen pred domácim, ale aj zahraničným publikom.
Mená kandidátok, ktoré navrhla Súdna rada, nie sú dôležité vzhľadom na argument, pre ktorý sa vláda rozhodla odmietnuť ich.
Nebol odborný ani vecný. Predniesol ho minister vnútra Daniel Lipšic, podľa ktorého ani jedna z nich nespĺňala zákonné ani morálne požiadavky na takúto funkciu. Pretože všetky tri podali žalobu na štát, v ktorej sa domáhajú odstránenia diskriminácie. Tá má byť v tom, že ich príplatky – ako aj stoviek ďalších sudcov, ktorí podali podobné žaloby – boli menšie ako príplatky sudcov Špeciálneho súdu.
Morálka a zákonnosť
Možno polemizovať, či takéto žaloby sú, alebo nie sú morálne. Trochu ťažšie ako povedzme o tom, či bolo morálne zahrnúť do prieskumu verejnej mienky zaplatenom z ministerských peňazí aj obľubu ministra v spoločnosti alebo zaplatenie náhrady za diktafón vedený v arzenáli ministerstva až po výzve nástupcu. No diskutovať sa o tom dá.
Podobne ako o tom, či sú morálni sudcovia Ústavného súdu, ktorí možnosť takejto diskriminácie naznačili, a stovky ďalších sudcov tak konali aj na základe ich rozhodnutia o nesúlade zákona o Špeciálnom súde s ústavou. Tak či onak, pchať morálne požiadavky do politického zápasu je vždy ošemetné a priamo do zákona scestné, pokiaľ nie sú aj presne zadefinované.
Oveľa jednoznačnejšie je to s argumentom o nezákonnosti takejto požiadavky sudcov. Tu už minister vnútra vstúpil rovno na pôdu, na ktorú vstúpiť nemohol a nemal. Nielen preto, lebo skúša rozhodovať namiesto súdov, ale vo všeobecnosti aj odkazuje, že každý, kto sa cíti diskriminovaný alebo sa domáha svojich práv na súde, by tak nemal robiť. Alebo mu to vláda pri najbližšej príležitosti zráta.
