Budhisti veria, že v Deň jesennej rovnodennosti, keď sú deň a noc takmer rovnako dlhé, môžu duše mŕtvych prekročiť rieku deliacu tento a onen svet a na chvíľu sa vrátiť. Japonci vtedy chodia na hroby svojich predkov, kladú kvety a zapaľujú vonné tyčinky.
Deň úcty k starším je oslavou a vzdaním holdu spoluobčanom za ich príspevok a dlhoročné snaženie v prospech spoločnosti. Vnúčatá navštevujú starých rodičov a obdarúvajú ich, ak sú to teda dobré vnúčatá. Ak nie, ešte nič nie je stratené. Starčekov totiž so spomienkovým darčekom navštevujú aj úradníci z mestskej radnice. Zvlášť tento rok majú mnohé mestá obrovský záujem navštíviť starcov v ich domácnostiach. Ofi ciálne ide o zdravicu, o milú pozornosť mesta, ale silnou motiváciou je tento rok aj kontrola počtu poberateľov dôchodku.
Zatelefonovať do domácnosti a spýtať sa: „Môžem hovoriť s vašimi starými rodičmi? Naozaj ešte žijú?“ by bolo dosť nezdvorilé. Mestské úrady sa preto rozhodli využiť ofi ciálny sviatok. To všetko po tom, ako vlani v júli odhalili prípad rodiny, ktorá neinformovala úrady o smrti starého otca. Mal mať 111 rokov, pri kontrole však úrady prišli na to, že je už tridsať rokov po smrti a rodina naďalej poberá jeho dôchodok. Kontroly potom odhalili množstvo ďalších podobných prípadov a podozrivých. Už koncom augusta mali japonské úrady vyše osemsto prípadov, keď rodina podvádzala a ilegálne preberala penziu za mŕtveho člena rodiny. Štát preto zisťoval a odhalil ďalšie podozrivé prípady. Počul som, že ľudí starších ako sto rokov, o ktorých živote sú pochybnosti, je 230-tisíc, a vyše stopäťdesiatročných je 884. Niektoré rodiny však nemali v úmysle podvádzať, ich príbuzní zahynuli vo vojne a rodina o tom iba neinformovala úrady. Pre mňa je strašidelné predstaviť si, že mnohí zo starčekov sú mŕtvi. V takej zaľudnenej krajine, akou je Japonsko, sú zrejme ukrytí len niekde v nejakej malej miestnosti, alebo v malej záhrade kúsok od rušnej ulice. Mŕtvi, ale ešte stále na tomto svete! Nemôžu prejsť na druhý breh rieky. To je smutné.
