Zníženie platov poslancov a ďalších ústavných činiteľov zhruba o 10 percent vyzerá na prvý pohľad ako dobrá správa. Aj by bola, ale iba v prípade, keby nebola súčasťou ozdravného balíka opatrení vlády, ale k zníženiu by prišlo aj bez neho.
Veta ministra Jozefa Mihála (SaS) o tom, že „žiadny iný občan škrty nepocíti tak ako ústavný činiteľ", si naozaj zaslúži vytesať. Pretože opak je pravdou - ak vôbec ku škrtom príde, väčšina z nich si to ani nevšimne vzhľadom na to, koľko im ešte zostane.
Očividné je, že opatrenia sa dotknú síce niekoho viac a iného menej, ale zrejme každého. Výnimkou, ktorá potvrdzuje každé pravidlo je, že šetrenie sa vôbec nedotýka politických strán ani množstva nadštandardných vymožeností ústavných činiteľov, na ktoré si akosi doteraz nikto nechce spomenúť.
Poukazuje na to aj nedohoda politických strán v parlamente, kam pôvodne vláda zodpovednosť za prijatie opatrení voči sebe samým posunula. Výsledkom je, že o šetrení rozhodovala a rozhodla koaličná rada zavedením nového mechanizmu.
Každý poslanec vie svoje
Podľa premiérky Ivety Radičovej to bude tak, že „ako hospodária politici a ústavní činitelia v krajine, tak sa im bude zvyšovať alebo znižovať plat. Ak teda budú politici dobre hospodáriť a Slovensko bude v prebytku, budú sa platy zvyšovať. O čo horšie budú hospodáriť, o to viac sa im platy znížia".
Znie to fajn, akurát, že hospodárenie krajiny má v rukách výkonná moc, presnejšie vláda. Ani prezident republiky, ktorý je súčasťou výkonnej moci, nemá na to žiadny vplyv a o poslancoch je podobne škoda hovoriť, keďže parlament už dávno nekontroluje činnosť vlády a v podstate všetky tri moci - zákonodarná, výkonná aj súdna - sú už dávno pod kontrolou politických strán.
