Akoby náprotivkom akejsi žoviálnosti a pocitu „kúlovosti", ktorých sprievodným znakom je láskavé prijatie formálnych slovných deformácií - „dopo, dovi, je to v poho", bola potreba vážnosti, dôstojnosti a ukazovania „vysokej odbornosti".
To sa prejavuje opakom skracovania, teda záľubou v predlžovaní slov (hromadením predpôn a prípon) a v komplikovanej syntaxi.
Vzhľadom na spoločenskú situáciu, v ktorej sa neprestajne voľačo mení a proces premeny je neukončený, stále sa navracajúci, opakovaný, ťarcha celého toho pohybu u nás s akousi nemennosťou leží v slovesách „transformovať/pretrasformovať".
Inštitúcie, školy, firmy, ministerstvá sa donekonečna „pretransformovávajú", „pretransformovávajú" aj svoje názvy. Potom aj maliarovo „osobné prijatie princípov postmoderny sa pretransformováva do minimalistických polôh maľby" a dokonca aj charakter pôdy a klíma „sa pretransformovávajú do vína výnimočného charakteru".
Komickosť týchto vyjadrení nám už akosi uniká. A tak aj to, čo by sa mohlo iba jednoducho meniť, pretvárať sa, prenášať sa, podlieha opojeniu pretrasformovávania. Ale nech, voľba medzi domácim výrazom a slovom cudzieho pôvodu je naozaj neobmedzeným právom používateľa. Iná vec je zaujímavá.
Keďže skutočnosť „tlačí" na utváranie takých podôb slovies, ktoré vyjadrujú opakovaný dej (frekventatív), v prípade tých, ktoré sú časté najmä v médiách a v úradnom jazyku, prevažuje takmer výlučne iba jeden typ tvorenia - ten, v dôsledku ktorého vzniká predlžujúce „vavákanie" bez rozmyslu, či je vôbec naznačovanie opakovanosti potrebné: „díleri/výrobky sa zaregistrovávali", „pripomienky sa zaevidovávali", „znenie zákona sa preformulovávalo", „výpovede sa zaprotokolovávali", „architektúra sa pretvarovávala".
