Raz som bol Haviar, inokedy Heviar, Havier, občas dokonca Steiner. Potom sa začalo s výslovnosťou tohto mena čosi diať: možno preto, že som začal zvykať verejnosť na jeho zvuk. Publikoval som, ozývalo sa to z rozhlasu, z televízie...
Ponechám na úsudok a súd iným, či som zo svojho mena niečo rokmi vykul, či som ho preniesol ako čistý štít do rokov svojej zrelosti.
Som zvyknutý niesť svoje meno so sebou ako imanie, ťarchu, bremeno i hodnotu. Vždy som bol naučený pod svoje výroky sa podpisovať a niesť si za napísané zodpovednosť.
A teraz mi googlistický šéf oznamuje, že „ľudia časom dostanú právo na to, aby si v dospelosti zmenili meno a zbavili sa tak svojej virtuálnej minulosti". Nuž, ešte som nepostrehol, že by moja minulosť mala virtuálny charakter.
Isteže, uplynula, ale to neznamená, že sa rozplynula. Je neviditeľná, ale to neznamená, že neexistujúca. Ostáva na mnohých nosičoch: v pamäti ľudí, v ich spomienkach, v názore na mňa a moje skutky.
Je dokonca fixovaná aj písomne a dokumentárne. Každá moja kniha, každá moja písačka svedčí proti alebo za mňa. Som celý tam, vo svojej minulosti.
