Organizmus Milana Šimečku znášal komunistický kriminál zle, napriek tomu si svoj disidentský údel vybral sám. Nebol pasívnou obeťou nepriaznivých pomerov, ale cieľavedomým strojcom svojho osudu.
Jeho disent nebol vypočítavou investíciou do budúcnosti v zmysle: raz sa mi to vyplatí! Teda vedel, do čoho ide, hoci v tých časoch si človek nikdy nebol istý, ako budú naši komunistickí uzurpátori reagovať na vybočenie či vzburu nepokorených.
Postupové práce
Slovenskí komunisti si však Milana Šimečku vybrali na exemplárne potrestanie aj preto, lebo bol Čech. Leitmotívom slovenského variantu normalizácie totiž bolo, že Slováci sú v tom nevinne a kontrarevolúcia voči reálnemu socializmu je importom zvonka.
