dlivé. "Možno je to jeden z dôvodov, prečo si toľkí Japonci siahajú na život," podotkla.
V niečom súhlasím. Závidím Európanom, že môžu plakať, smiať sa, otvorene a nahlas sa hnevať. Ale na druhej strane - otvorene znamená sebecky. Keď sa zbavujete emócií, vždy je pri tom ešte niekto, kto tú vašu jedovatosť z frustrácie musí prijímať. "Ako a kde teda môžeme dať emóciám voľný priebeh?" pýta sa moja žena. Poradil som jej, nech to urobí ako holič z Ezopovej bájky: ostrihal kráľovi vlasy a zistil, že kráľ má oslie uši. Chvíľu to nikomu neprezradil, ale keď už tajomstvo nedokázal udržať, vykopal do zeme jamu, vopchal si do nej hlavu a vykričal to do nej. Moja žena sa trochu nahnevala.
Viem dobre, že partner má byť partnerovi oporou a vypočuť si s láskou a pochopením všetky jeho frustrácie. Ja si však s takýmito situáciami, žiaľ, neviem veľmi dobre poradiť. Na emotívne správanie nie som zvyknutý.
V Japonsku ľudia prejavujú emócie oveľa menej. Sme odmalička vychovávaní k tomu, aby sme boli ticho. Mať svoj jazyk pod kontrolou, to je správne. Rodičia aj učitelia nás za zbytočné rozprávanie bili, najmä chlapcov.
Kedysi sme mali veľmi prísnu výchovu. Mnohé deti rodičia zapísali do klubu bojových umení, ako sú judo, kendo, aikido, karatedo a ďalšie. Princípy týchto umení sme sa učili všetci aj na telesnej výchove v škole. Ich zmyslom nie je boj, ale naučiť sa zdvorilosti, úcte k súperovi, sebakontrole, mať silnú psychiku. "Do" v názvoch všetkých japonských bojových umení znamená slovo "cesta". Čiže ku skutočne hlbokému zvládnutiu každej veci vedie dlhá cesta.
