Padla mi dnes do ruky antológia Aperitív na modrej planéte, sedem nových poém, pomenovaná podľa jednej z nich - sci-fi poémy Juraja Šípoša.
Začína sa takto: „Zem bola prázdna a pustá. Nebolo na nej ľudí ani života..."
Ale je to len sci-fi? Nemenia sa na takúto pustatinu niekedy aj dejiny prednežnorevolučnej slovenskej literatúry? Veď napríklad ani Juraj Šípoš nebol hoden zaznamenania v Slovníku slovenských spisovateľov (2005), hoci ide o pozoruhodného básnika s pozoruhodným osudom.
Dvadsaťročný v roku 1980 emigroval, v Austrálii v roku 1981 ťažko ochorel a život mu zachránil iba návrat domov. Doma mu však hrozilo, že po vyzdravení sa nevyhne dvojročnému väzeniu za ilegálne opustenie republiky. Našťastie písal básne, ktoré sa mi dostali do rúk.
Viedol som vtedy vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ redakciu poézie, na to, čo by mi mohli zakázať, som sa nepýtal, a tak v roku 1986 vyšla odsúdenému emigrantovi zbierka Pod južným krížom. Citát zo záložky: „Pracoval ako operátor pri počítacích strojoch a dva roky pôsobil v Austrálii." Pravdepodobne aj vďaka môjmu vydarenému podvodu Jurajovi rozsudok napokon zmiernili a nemusel ísť za mreže.
Neskôr mu vyšla aj spomenutá sci-fi poéma, vyšlo mu aj niekoľko prekladov, a v básnickej tvorbe pokračuje, aj keď o tom nečvirikajú vrabce. Píše totiž hlavne po anglicky a uprednostňuje publikovanie v zahraničí. Mimochodom - podobných tematických alebo žánrových antológií, ako bola antológia poém, vyšlo v Kruhu milovníkov poézie jedenásť. S pomocou zostavovateľov čelila takto moja redakcia normalizačnej priemernosti.
