Dozrievajú orechy. Spoza plotov záhrad padajú na chodníky a ich mäkké šupky sa na chodníku menia na tmavohnedé podpisy jesene. Toto dianie sa mi páči. Páčia sa mi jeho tiché zvuky, nevtieravé vône, neviditeľné príbehy, čo plynú tak pokojne, že ich ani nevidno. Ťukajú, šuštia, voňajú a plynú bez toho, aby otravovali život všetkým ostatným. Ešte aj tie fľaky na chodníku čoskoro zmyje výdatný dážď.
Zato za oknami panelákov zúri mediálny svet. Mátožné figuríny moderátoriek a moderátorov sa zvíjajú v abstinenčnom syndróme po silnom mužovi. Prejavuje sa to rôzne. Niekedy sa ho snažia privolať kritikou vraj slabej ženy, ktorej občas vynadajú do železnej lejdy.
Dramatické reči o šetrení, ktoré nás údajne vyhladuje na kosť, tvoria výdatnú dymovú clonu, spoza ktorej sa na nás valí celonárodná apokalypsa a za ňou už nevidno nič. Napríklad ani to, že bývalá ministerka sociálnych vecí si z Európskeho sociálneho fondu za dve hodiny nevedno či práce vyplácala sumu, akú v priemere dostala dôchodkyňa alebo dôchodca raz za rok ako vianočný príspevok, ak teda vôbec niečo dostal.
Slovo sociálne nadobúda dimenzie, ktoré nikto nečakal. Napríklad bude drahšie pivo, čo nás všetkých možno položí na kolená. Všetko, čo sa nahromadilo a nepodarilo vyriešiť za ostatné štyri, osem, dvanásť rokov, ďalšie násobky štyroch si doplňte sami, sa mení na katastrofu.
