Za komunistov sa o politických škandáloch prominentov iba šepkalo: oravský kráľ a sexuálne orgie, poľovačky z vrtuľníka. Verejnosť sa z médií dozvedela iba to, čo jej papaláši predhodili.
Po revolúcii 1989 bol už výber pestrejší: nová mocenská elita odhaľovala komunistický teror, opozícia odhaľovala prešľapy tých pri moci, a jedni i druhí dávali médiám typy prípadov, po ktorých by mali ísť. Naposledy to bol ešte premiér Dzurinda, ktorý takto upriamil ich pozornosť na kauzu „skupinka".
Ale postupne sa karta obracala. Slobodné médiá, inštitúcie, mimovládne organizácie, ktoré sa aj u nás vyrojili, si stále viac uvedomovali svoj potenciál a začali stúpať politikom na päty. Preberali iniciatívu v odhaľovaní politických škandálov, úplatkárskych káuz, tunelovania, klientelizmu, zahmlievania vecí verejných. Už Mečiarovi začali znepríjemňovať život, Dzurinda s nimi viedol tichú vojnu a Fico už vojnu otvorenú.
Fico to pociťoval a prežíval ako sprisahanie a podlú zradu médií, think-tankov, mimovládok, komentátorov a politológov. Ak nie ste so mnou, znamená to, že ste s opozíciou, že ste ňou podplatení, že bojujete za cudzie záujmy!
Akoby spojenci
Pravdupovediac, aj nová vládna koalícia premiérky Radičovej sa cítila byť zaskočená, keď jej tento zbor kritikov nedoprial ani povestných sto dní a začal ju tvrdo monitorovať hneď od počiatku. Keď bola v opozícii, považovala ich za svojich spojencov, keď sa však stala vládnou koalíciou, títo bývalí akoby spojenci sa od nej dištancujú a zaujímajú aj k nej kritický postoj. Nie je to nevďak a ohrdnutá láska?
Zvykli sme si to vysvetľovať poukazom na zvláštne poslanie médií, mimovládok a ostatných zložiek tohto súboru. Je v tom kus pravdy, ale neodpovedá to na otázku, prečo práve teraz, v súčasnosti, zohráva tento súbor takúto rozhodujúcu úlohu. A to nielen u nás - ako sa domnievajú Fico, Mečiar či Slota - ale vo všetkých moderných demokraciách sveta.
Odpovedá na ňu austrálsky politológ John Keane, zakladateľ londýnskeho Centra pre štúdium demokracie, kde editoval knihu Život a smrť demokracie (2009), bestseller, prekladaný dnes do všetkých svetových jazykov.
Tri epochy
Keane delí vývoj demokracie na tri historické epochy. Klasickú priamu demokraciu vystriedala demokracia zastupiteľská, ktorá po 2. svetovej vojne prechádza stále viac do novej, monitorovanej demokracie.
„Demokracia začína znamenať oveľa viac než férové a slobodné voľby v rámci územného štátu. Má udržiavať moc na uzde, podriaďovať vlády, korporácie a iné inštitúcie trvalému verejnému dozoru a kontrole. Aby presadila väčšiu rovnosť, nesmie demokracia prestávať v úsilí pokoriť moc, držať ju pri zemi v období medzi voľbami." (Keane v rozhovore s Bridget Cotter, The CSD Bulletin, 2010/1-2, s. 4)
