Je ticho, ranný chlad sa zmierňuje. Neviem veštiť, ale asi príde veľa ľudí, budú rôzne jarmočné atrakcie, ale aj nezdravé obžerstvo, víno a iste ochutnáme aj z toho ošemetného burčiaka. Hrdinami hodov bývali mladí branci, ktorí mali zanedlho rukovať na vojenčinu. Lúčili sa so slobodou, aj o tom bývali hody. Brancov už niet, ale čosi z hodov by ešte malo zostať.
Jeseň preletí ako letmé zamyslenie, a už aby sme sa chúlili pred zimou. Francúzsky filozof Gaston Bachelard kdesi hovorí, že zima je základnou časťou roka. Ona nás núti stavať domy, pôvodne skrýše, a vďaka nej sme možno objavili oheň. Bachelard píše o Baudelairovi, mestskom človeku, že cíti, ako „rastie hodnota intimity, keď na dom útočí zima".
Baudelaire v Umelých rajoch rozpráva o šťastí Thomasa de Quinceyho „ohradeného zimou, ako číta Kanta a ako mu pomáha idealizmus ópia". Knihu som nečítal, ale idealizmus ópia ma zaujal. V tých časoch sa o drogách veľa nepísalo, ale Angličanka Elizabeth Browningová, autorka slávnych Portugalských sonetov, sa v liste svojmu budúcemu manželovi zmienila, že ju navštívil lekár a dal jej pár gránov ópia „na tú moju nervovú slabosť".
Drogová závislosť ešte neexistovala, ale nervová slabosť áno. Pravda, Elizabeth bola chorľavá osoba, a to povzbudenie iste potrebovala. Ópium vtedy bežne používali na rozličné choroby.
