Bolo to ešte letné stretnutie, ale nezabudla som naň ani po pár mesiacoch. Išla som čakať k vlaku priateľku z Prahy. Ponáhľala som sa, zakázanou cestou, zozadu cez areál železničnej stanice. Bolo horúco a predo mnou si to šinul staručký pes.
Bígel. Zrazu sa zastavil pri dverách nákladného vlaku a váhal, či nenastúpiť. Podarilo sa mi ho odhovoriť. Rečami a rečičkami som ho hnala pred sebou preč od koľajísk až po vchod do labyrintu - podzemnej chodby - kde ústia všetky nástupiská.
Ostal váhavo stáť nad strmým schodiskom, nedôveroval tej krkolomnej hĺbke v kombinácii s vlastným mäkkým telom plným záhybov a malými tučnými labami pripomínajúcimi tie levie. Ale vzápätí zvíťazilo srdce kaskadéra - šup a vlastný zadok ho poháňal hlbšie a hlbšie.
V chodbe sa na mňa otočil s nemou výčitkou. Nebolo tu nič len ďalšie strmé schodiská - tentoraz ešte k tomu smerom nahor. To si vyhoď z hlavy - hovorili jeho uslzené oči - a polapený vôňou zamieril na toalety.
Šikovne preliezol - popod okienko, kde sa platí, aj popod turniket, nikým nepovšimnutý, slušne do mužského záchoda. Vie, ako sa striasť ženy, pomyslela som si.
„Vošiel vám sem taký chudáčik - starý stratený psík," hovorím pani hajzelbabke. A ona že: A čo já s tým? A ja, že: aha...
A vybrala som sa hľadať železničných policajtov. Dvaja sa prechádzali v hale. „Vošiel vám tu do záchoda taký starý stratený chudáčik pes. Má aj známku. Mohli by ste sa, prosím, oňho postarať?"
