K hraničnému priechodu Užhorod - Vyšné Nemecké som autom dorazil 19. septembra o 11.45. Predo mnou stálo deväť áut. Naľavo sa týčila mohutná socha a oháňala sa zástavou. Rad postupoval pomaly. Predbiehali ma vozidlá s tieňovanými sklami, ktorých šoféri sa s colníkmi vítali ako so svojimi najlepšími obchodnými partnermi.
Uvidel som nápis WC a vedľa značku Zákaz chôdze. S obavami som zamieril na záchod. Toaleta vyzerala ako bunker. Už pri temnom vchode som takmer omdlel. Čpavok, výkaly, vápno a hordy vyšableného jedla sa za desiatky rokov navrstvili do palimpsestu šialeného puchu.
Ešte nikdy som tak rýchlo necikal. Keď som vybehol von, ukrajinský vzduch voňal alpsky aj uprostred existenciálneho parkoviska, protitankových zátarás a polomŕtvych briezok.
Colníčka Vira nemala dobrú náladu a človek, ktorý tvrdil, že sa vracia z literárneho festivalu vo Ľvove, jej ju nezlepšil. Pozorne si prezrela môj pas, ale eurobankovky nenašla, čo ju zarazilo. Odvrkla, že na slovenskej strane si riadne počkám. Považoval som to za žart, ale s pani Virou ľuďom nebýva do popuku.
Zaradil som sa do krátkej kolóny. Prešla polhodina. Hodina. Dve. Tri. Rozbolela ma hlava. Škvŕkalo mi v bruchu. Znova som potreboval ísť na záchod, ale zakázala mi to asi sedemnásťročná Ukrajinka, ktorá sa vo vojenskom mundúre tvárila, akoby hrala paintball.
