Cítila som ju ako opečiatkovanie nášho územia, ako akýsi oznam: pozrite, už sme (aj) tu! Môj strach z islamu nebol strachom z náboženstva, ale strachom z islamu ako spoločného menovateľa teroristov. Keď sú všetci teroristi vyznávačmi Mohameda, kto nám zaručí, že všetci vyznávači Mohameda nie sú teroristi?
A keď sa ma svedomie opýtalo, ako môžem niečo také tvrdiť, odpovedala som mu: ak nie sú všetci moslimovia teroristi, prečo sa od tých militantných nedištancujú? Prečo nevybehli v tisíchlavých zástupoch kričiac, že útočníkom vyhlasujú svätú vojnu? Jedna karikatúra v dánskych novinách ich povolala, ale tisíce mŕtvych nie? A my im máme vystavať mešitu, keď práve tie sú vždy centrami fundamentalizmu? Na toto moje svedomie nevedelo odpovedať.
A potom som sa dostala ku knihe Dom pri mešite; hádam pre to slovo mešita, v poslednom čase u nás opakované, som si ju prečítala. Kniha Kadera Abdolaha, iránskeho spisovateľa žijúceho v Holandsku, je pohľadom na liberálnych moslimov v Iráne v čase Chomejního revolúcie; tých, ktorí nikdy neschvaľovali teror a vraždenie, ale ani sa nikdy neodklonili od islamu. Naopak, viera v Alaha ich v boji s násilím posilňovala.
Človek by nemal čítať knihy, keď chce nepochybovať. Pravdu mal Savonarola, že sú nástrojom diabla. Ak za diabla pokladáme premýšľanie; napríklad takéto:
