Nie je vylúčené, že podpisom deklarácie o vytvorení Rady NATO - Rusko sa definitívne skončilo obdobie studenej vojny. A hoci napríklad T. Blair hovorí, že stretnutie na vojenskej základni NATO neďaleko Ríma „je najvýrečnejším symbolom toho, ako veľmi sa náš svet zmenil“, nie je to ani isté. Na pocit istoty je Rusko primálo liberálnou demokraciou s priveľmi neistou budúcnosťou. Netreba pritom operovať ani Irakom - zdržanlivý postoj Ruska k prípadnej ofenzíve USA proti Saddámovi nebude veľmi osamotený a nájde spoločnú reč aj so zavedenejšími demokraciami, a nerozborným partnerstvom nebude oplývať zrejme ani britský premiér. Avšak pochybovať o tom, že pevnejšie pritiahnutie Ruska na obežnicu západnej civilizácie je prospešné celosvetovej bezpečnosti, sa určite nedá. Napokon, pre malú krajinu, ako je Slovensko (o pobaltských krajinách ani nehovoriac), je každý odklon veľmocí od konfrontácie k rokovaniam pozitívnym procesom.
Dohoda aliancie s Ruskom vypovedá aj o tom, že rola NATO dostáva čoraz viac geopolitický charakter - čo prenesené do našich reálií vôbec neznižuje oprávnenosť požiadavky na dôveryhodnosť budúcej vládnej zostavy (nie sme v pozícii napríklad územne strategického Turecka). Či si to však dôsledne uvedomuje aj slovenská politická elita, nie je jasné - gradujúce spory v nej s blížiacimi sa parlamentnými voľbami nasvedčujú skôr o opaku.
