Ako človek, ktorý sa zaujíma o futbal a dlhodobo sleduje televízne prenosy, zamerané nielen na zápasy, ale i na rozhovory s hráčmi, môžem s istotou povedať, že drvivá väčšina odpovedí aktérov futbalového stretnutia sa začína výrazom „určite", respektíve „tak určite". Tieto pritakávajúce, trocha eufemistické vyjadrenia sú prejavom stereotypu, ktorý sa dá futbalistom odpustiť už len preto, že ich hlavným „pracovným nástrojom" nie je jazyk, ale nohy.
Horšie je to s komentátormi, parazitne používajúcimi nevýstižné, veľmi zlé obrazné floskuly „nemýlil sa" = dal gól z pokutového kopu, „nemá nárok", „vycvičil ho" a pod. Aj tu by sa však dal brať istý ohľad na charakter reportáže, v ktorej čas udalostí (rýchlej futbalovej hry) a čas komentára má na rozdiel od iných foriem rozprávania tendenciu maximálne sa časovo priblížiť k tomu, čo sa práve deje na ihrisku.
Dal by sa teda na takéto hotové, „spestrujúce" vyjadrenia brať zreteľ, keby nejestvovali komentátori, ktorí svoju úlohu zvládnu bravúrne, aj bez takejto nevkusnej, jazykovo necitlivej výpomoci.
Myslím si, že tu naozaj ide o nevkus a necitlivosť, ale aj o ľahostajnosť, či až o neschopnosť zamýšľať sa nad tým, čo a ako človek hovorí.
Potvrdzuje to i obyčajný život a nešportová sféra. Už som v úvahách tohto typu písal o uniformnom zneužívaní predložky „o" v spojeniach „je to o tom", „je to o ničom", ktoré v rozličných variantoch dnes už u nás používa veľká časť dospievajúcej i dospelej populácie.
