V poslednom čase ju vo filmovom dokumente položili Ján Antal (Môj otec GULAG) aj Fedor Gál (Krátka dlhá cesta).
Ján Antal sa pýta, kto je vlastne jeho otcom a za odpoveďou cestuje na miesta lágrov na Ďaleký východ. Fedor Gál vie, kto bol jeho otec, vie, že zomrel na ceste z koncentračného tábora, a cestuje po jeho stopách na západ.
O Gálových rodičov sa postarala mašinéria postupujúceho fašizmu a ich bezprecedentného antisemitizmu. Antalovu matku zomlela mašinéria postupujúceho komunizmu na princípe primitívnej kolektívnej viny - manželka karpatského Nemca nemohla byť ničím iným ako špiónkou. Udal ju ktosi blízky z Kežmarku. Gálových rodičov udal štát, ktorému platili dane. Obaja Fedor Gál aj Ján Antal sa narodili v lágri.
Antal v ďalekom Elgene v sovietskom pekle Magadanu, Gál v nemenšom nemeckom pekle Terezína. Nad Antalom sa vznáša existenciálny paradox - vytrhnutie matky z kežmarskej remeselníckej rodiny, jej internovanie a nesmierne utrpenie mu prinieslo život.
Utrpenie Gálovcov sa rozšírilo o stratu otca, zastrelili ho na pochode smrti na sklonku vojny, pretože nevládal kráčať ďalej. Podobne zomierali ženy v lágroch na Magadane pri vyčerpávajúcej práci v baniach.
Nepriami svedkovia na Magadane s ťažko skrývaným pohnutím ubezpečujú Antala, že jeho otec bol zaiste dobrý človek, veď boli aj muži, ktorí ženám v ich strašných podmienkach pomáhali. Nepriami svedkovia v Nemecku hovoria o šoku, keď vidia, ako sa vlečú trosky ľudí na pochode smrti, vychádzajúci z ohrady, spoza múru, ktorý z civilnej strany nevyzeral nijako hrozivo.
