Po mojom ľavom boku môj pes Sana, po pravom boku vlčiačica Jeva, pes môjho kamaráta Rafaela, misionára malej miestnej farnosti františkánov. Mačky sa vyvaľujú opodiaľ v podvečernom slnku.
Sme tu už deviaty, posledný deň a zajtra odchádzame. Lafo, ja a môj pes. Z celej výpravy sme ostali len dvaja. A náš starý Ford Transit, bodrík, ktorý to verne odslúžil s nami. Čas beží rýchlo v neustálom úžase, priveľkom na tento stĺpček.
Jedenásť dní nám trvala cesta cez Ukrajinu, Rusko a slnkom zaliate stepy kazašské. A ja neľutujem ani sekundu tohto šialeného nápadu, naopak, som rada, že sme to nevzdali, aj napriek obavám, aj napriek únave. „I cesta může být cíl." Odmenou je detská radosť z každého penziónu, ktorý nájdete, keď sa zdá, že ste zablúdili a ste už na dne síl.
V skutočnosti sme nezablúdili ani raz, policajtov a colníkov sme prežili, mali nás za bláznov - starý Transit oblepený nálepkami pivovaru Černá Hora a v ňom dvaja so psom, čo idú pozrieť kamaráta do Kazachstanu. My sme si pri každom výmole na ruskej M5, ktorá vyzerá ako z ementálu, vraveli, tak čo, tak sa zlomíme, však sú tu všade samé autoopravovne, samé zváračky, čo nonstop žiaria do noci, dajako dôjdeme, možno si s Rafom dáme iba kávičku a pôjdeme naspäť bárs aj tri týždne, podáme si ruky, ale tá káva, tá bude stáť za to!
