Tak sa už aj na Slovensku odbory prihlásili k slovu. A pri sledovaní verejného diania v iných európskych krajinách, kde odbory riadne miešajú politickú scénu, by sa dalo povedať, konečne.
Reakcie na Slovensku sú však zmiešané, a viac ako sociálne a hospodárske témy sa s odborármi diskutuje, kde boli doteraz, prečo zrazu otravujú a čo s tým všetkým má Fico.
S trochou predstavivosti
Slovenským odborom sa dá určite vyčítať všeličo, skúsme však trochu abstrahovať a pripustiť, že aj slovenské odbory sú odbory, a odbory sú vo všeobecnosti dôležitý politický aktér zastupujúci záujmy zamestnancov pred zamestnávateľmi a štátom.
Teda minimálne z dôvodu ich teoretického (keď už nie praktického) významu je otázne, či je správne stavať sa ku nim posmešne a pohŕdavo, ako sme to zažili v minulých dňoch. A či platia odôvodnenia, aké ponúkol Jozef Kollár zo SaS, že Slovensko by sa rútilo po nebezpečnej ceste, ak by sa štrajky a protestné akcie stali národným športom.
Od športovania tohto typu je Slovensko vzdialené na kilometre, a Kollár to azda vie, rovnako ako vie, že Slovensko by sa rútilo po nebezpečnej ceste, ak by politici mali určovať, koľko a akých protestov je v súlade s ich predstavami. Iste, politikom štrajky život nezľahčujú, no tváriť sa, že ich (ako reflexiu verejnosti na politiku) netreba, to zaváňa aroganciou a tá sa nevypláca.
Hľadané istoty
Nemecká ľavičiarka Gesine Schwan raz povedala, že občan sa najlepšie identifikuje so svojím štátom, ak v ňom nachádza slobodu a bezpečnosť. Politici musia zvlášť v čase hospodárskej krízy a úsporných reforiem citlivo reagovať na obavy občanov zo straty sociálnej bezpečnosti.
