Navštívil som svoju rodnú banku. Pani z bezpečnostnej služby ma pozdravila zvláštnym pozdravom - znelo to ako „čiapka". Povedala to spôsobom nehoráznym, čiže nežným, ale ráznym. Až po chvíli mi došlo, že to nebol pozdrav ani tajné heslo na ten deň, ale upozornenie, aby som si dal dolu čiapku.
Som vychovaný a pri vstupe do miestnosti si dávam automaticky pokrývku hlavy dolu, a to dokonca aj pri vstupe do telefónnej búdky. Ale tu som sa zaťal. Nemám rád, keď ma obmedzujú v mojich ľudských právach.
A právo nosiť klobúk či čiapku patrí k základným právam ľudí. Zvlášť chlapi sú na to citliví. Čiapku si dávam dolu napríklad v kostole, ale autorita Boha a autorita banky je pre mňa predsa len rozdiel. (Hoci Pán Boh je džentlmen, a túto výsadu ponechal ženám.)
A tak som si v banke čiapku nechal tvrdohlavo na mojej tvrdej hlave. Nebola to čiapka toho druhu, ktorá by sa dala premeniť dvoma pohybmi na kuklu vykrádača banky, bola to čiapka zn. Šilt.
Po uskutočnení finančnej operácie si ma pani z bezpečnostnej služby pozvala na krátky pohovor a oznámila mi, že do banky je zakázané vstúpiť s pokrývkou na hlave. Na tabuli bol prečiarknutý revolver i cigareta, boli tam iné zákazy, ale prečiarknutú čiapku som tam nenašiel. Spýtal som sa, či to zaviedli iba v ich banke a či sú dôvody tohto zákazu bezpečnostné, alebo bontónové. Bezbranne sa na mňa usmiala - bolo jasné, že za to nemôže, že je to príkaz zhora.
