Ja som síce v politike zatiaľ nebol ani deň, ale dobre si pamätám parlament, ktorého predseda nazval najvyššieho ústavného činiteľa ešte vulgárnejším výrazom, ako sa používajú v tom súčasnom, a pod vedením toho istého predsedu protiústavne zbavil poslanca mandátu, čo po prehranom súdnom spore Slovenskej republiky museli zaplatiť daňoví poplatníci. Že by však onen parlament alebo jeho predseda prijali nejakú sebareflexiu, na to si nespomínam ani ja.
Domnievam sa, že práve táto prieberčivosť pamäti a neochota k sebareflexii dala vzniknúť pozoruhodnej knihe. Má dlhý názov „Po stopách komunizmu a míľniky slovenskej krútňavy" a jej autorom nie je historik, ale lekár - kardiológ Zoltan G. Meško, ktorý pôsobil ako profesor vo viacerých amerických univerzitných nemocniciach a má veľkú zásluhu aj na zriadení Detského kardiocentra v Bratislave.
Sám autor o svojich pohnútkach v doslove hovorí: „Hádam nikto nevidí lepšie a ostrejšie tie 'kvalitatívne' rozdiely v osobnostiach ľudí a ich charaktere, a tak v celej spoločnosti, ako bývalí spoluobčania - emigranti (...) Je očividné aj dnes, že 'matrica myslenia' občana je stále sťa 'zmrazená' v minulosti a latentný vírus komunizmu stále koluje a tlie hlavne v kostnej dreni bývalých súdruhov a pionierov strany..."
