Podľa platnej kodifikácie sa pri podstatnom mene „pamäť" rozlišuje dvojaké skloňovanie. Slovo sa vo všetkých významoch okrem jedného skloňuje podľa vzoru kosť (v našej pamäti, napísal pamäti, v kultúrnej pamäti spoločenstva).
V spomínanom jednom význame sa skloňuje podľa vzoru dlaň, a to vtedy, ak ide o technické zariadenie na zápis a uchovávanie informácií (počítačové pamäte, informácie sa ukladajú do externej pamäte, kapacita strojovej pamäte).
Zjednodušene povedané, všetko, čo súvisí s ľudskou pamäťou, sa skloňuje inak ako to, čo súvisí s technickou/strojovou pamäťou.
Pri sledovaní súčasných textov badať, že sa toto pravidlo nedodržuje a že z hľadiska častosti výskytu prevláda skloňovanie podľa vzoru dlaň (teda technicistické) aj vtedy, ak hovoríme o našich, teda ľudských zapamätaných vnemoch: „otázky kultúrnej pamäte, nehoda jej všetko vymazala z pamäte".
Tento jazykový trend dáva podnet na antropologickú interpretáciu, že človek sa prestáva vnímať ako duchovná a biologická bytosť (humánna) a akceptuje samého seba ako neživé technické zariadenie - nasvedčujú tomu aj iné používané spojenia: „resetovať sa, dilitovať hlavu, vymazať z hlavy".
Deti napríklad teraz namiesto vyjadrenia, že niečo neplatí alebo že chcú niečo zrušiť, ukončiť, ukazujú rukou vo vzduchu písmeno x - „iksnem to/iksujem to". Ako v počítači - tento súbor zatváram. Hoci náznaky na takúto „strojovú" interpretáciu človeka sú v jazyku prítomné, trochu sa preceňujú a vedú k zovšeobecneniam, ktoré nemusia vychádzať zo správneho hodnotenia.
