Môj priateľ Liu Siao-po dvadsaťjeden rokov pred Nobelovou cenou za mier.
Tento článok bol pôvodne napísaný v polovici mája 1989. Bol som vtedy v New Yorku a práve som dostal správu, že Liu Siao-po je medzi ľuďmi pozatýkanými po masakre 4. júna.
Bol som mladý a všetko bolo ľahšie. Čo som vtedy napísal, mi teraz pripadá lacné, ničím nekryté. Koncom roku 1993 som sa vrátil do Pekingu, to už bol Liu Siao-po znovu na slobode, a odvtedy sme často spolupracovali, no tento článok som mu nikdy neukázal.
V roku 2000 ma zatkli a deportovali. V exile som potom založil nezávislý čínsky PEN klub, s pomocou Liu Siao-po v Pekingu a s Mengovou pomocou v Bostone. Keď sa roku 2004 Liu Siao-po stal predsedom, jeho rola v Číne začala byť čoraz významnejšia. Mali sme aj plno názorových rozdielov a prežili sme spolu aj množstvo sklamaní.
Na Vianoce roku 2009 Liu Siao-po odsúdili za „pokus o prevrat" na jedenásť rokov. Chýba mi a moje pocity sa mi len ťažko zachytávajú do slov. Keď tento článok však predsa len vyjde, bude si ho môcť prečítať aspoň jeho manželka Liu Siao.
Neutrálne slová
Pokúsim sa opísať ho podľa možnosti neutrálnymi slovami, pretože je až príliš človekom z mäsa a kostí, muž činu, zároveň je veľmi intenzívne ponorený do myšlienok. Niektorí sa dostanú do väzenia, zanechajú za sebou vonku predovšetkým svoje skutky a názory, a ich výzor a osobnosť sú čoraz zahmlenejšie.
Ale on, človek s takými silnými názormi, tu vonku zanecháva predovšetkým svoju povahu, svoje príbehy, svojho ducha a vo mne akúsi ťažkú frustráciu, keď si spomeniem na okamihy uvoľnenosti a okamžite prestávam byť uvoľnený.
To je môj priateľ, môj dobrý priateľ Liu Siao-po. Je to manický hrdina, čo celý deň chodí po izbe hore-dolu s cigaretou v ústach, rukou si podvedome striasa z košele smietky s naivným výrazom v tvári, keď sa ma vypytuje na tie najtriviálnejšie veci z môjho každodenného života. Keď ste s ním, nemáte pokoja, musíte nasledovať jeho myšlienkové skoky: najprv vysvetľuje Kanta, potom preskočí na Camusa a cituje z Mýtu o Sizyfovi: „Ešte som nevidel nikoho, kto by položil život za ontológiu."
Rozpráva mi tiež, ako v Pekingu žene, synovi a štyrom stenám bytu prednáša svoje obľúbené pasáže z diel európskych filozofov. Román Sto rokov samoty Gabriela Garcíu Márqueza im prečítal už trikrát a rozprával mi o tom tak, že som mu jednoducho musel uveriť. Dokonca mu verím aj to, že im trikrát prečítal celý Schopenhauerov Svet ako vôľa a predstava.
Na bicykli
V osemdesiatom siedmom v Pekingu mi vyčítal, že sa celý deň len preháňam na bicykli hore-dolu, ja som mu na to vytkol, že sa celý deň na bicykli len trepe hore-dolu.
V nepokojnom čase na jar 1989 som raz dostal nápad, že mu pohľadám niekoho, kto by sa mu v „trepaní" vyrovnal. Predstavil som ho básnikovi Duo Duo a zopár ďalším priateľom. Duo Duo kládol otázky, miestami som sa zamiešal aj ja. Liu Siao-po hovoril o Bohu a svete, o osvietenstve a o hnutí 4. mája, z Kanta preskočil na Wang Guoweia, historika a literárneho vedca zo začiatku čínskej moderny.
Vtedy sa v našej vlasti veľa prekladalo a diskutovalo, vychádzali sme z angažovaných západných intelektuálov ako Camus, Sartre či Hannah Arendtová, a Liu Siao-po rozoberal niektoré problémy v dielach súčasného čínskeho filozofa Li Zehou a rozpoltené osobnosti čínskych vzdelancov v podmienkach diktatúry. Po niekoľkých hodinách takéhoto trepania sme si boli až príliš jasne vedomí našej reality a zosmutneli sme z nej.
Vtedy bol Liu Siao-po ešte neznámy talent, ale jeho kritické teórie už zakrátko vystrašili etablovanú literárnu vedu a so svojou výzbrojou z klasickej západnej filozofie rýchlo zasiahol aj do vedeckého sveta. Začalo sa hovoriť o šoku Liu-Siao-po.
Vo všetkých možných kníhkupectvách hlavného mesta sa ľudia pýtali na jeho knihu Voľba kritiky - v dialógu s Li Zehou, až sa nakoniec predávala za štvornásobok pôvodnej ceny, a to ste si k nej ešte museli prikúpiť aj dva ležiaky.
Sklamané nádeje
Bolo to v apríli 1989 v New Yorku, zavolal mi a spýtal sa, či sa nevrátim do Číny, že odchádza o dva dni. Aby už nemohol váhať, jednoducho si kúpil letenku na konkrétny let. Položil som a hneď som bežal k nemu.
Keď mi otvoril, povedal som mu: „Siao-po, som na teba hrdý. Choď prvý, ja onedlho prídem za tebou." Všetky zmätky predchádzajúcich dní akoby zmizli. Bol veľmi tichý, čo bolo uňho dosť zvláštne, len sa trochu zajakával: „Bei Ling, my-my... nemô... nemôžeme teraz sedieť v New Yorku, č-čo ... sme na takýto moment nečakali celý život?"
Vtedy sme vo dne v noci sedeli pred televízorom. Videli sme tisícky a desiatky tisíc mladých horkokrvných študentov v uliciach demonštrovať za lepšiu budúcnosť našej republiky. Mysleli to vážne, boli takí úprimní. Čo sme ešte robili v New Yorku? Museli sme späť, bol to náš Peking, museli sme byť so študentmi.
Liu Siao-po sa vrátil. Bol pripravený na to, že ho zatknú, dokonca možno hneď na letisku, a nerobil si ilúzie o tom, ako sa vo väzení zaobchádza s intelektuálmi. Ale ani on, ani ja sme neboli pripravení na to, že vojaci z poverenia vlády začnú do študentov strieľať, že 4. júna 1989 tankami a nákladiakmi prejdú cez mŕtvoly. Kto by si dokázal predstaviť takú krutosť?
Svojhlavá osobnosť
Po tomto 4. júni, ešte v ten istý mesiac odišiel Liu Siao-po z bytu austrálskeho diplomata a spisovateľa Nicholasa Josea v budove pre rodiny diplomatov na ulici Ťianguo-menwai. Už sa nechcel skrývať. Prežil, ale ten čas umierania a zabíjania musel stráviť spolu so svojimi študentmi, so svojimi Pekinčanmi.
Vyšiel na ulicu a hneď ho zadržali. Dalo by sa povedať, že svojím správaním vydal svedectvo o tom, o čom písal.
Dovtedy mu vyšlo päť kníh a veľa prednášal. Hovoril zadŕhavo, ale jeho reč bola ako vodopád, a najmä tým, ktorých sa jeho bojovné slová týkali, v nich chýbala objektivita a odstup.
Bolo mu jedno, čo sa o ňom šírilo. Podľa bežných kritérií na ňom bolo všeličo v neporiadku: jeho svojhlavá osobnosť mimoriadne jasne ukazovala, ako veľmi intelektuálom v Číne chýba charakter. Bol to jemný človek, ale pritom nezniesol kompromisy. Vystupoval za slobodu jednotlivca a v každodennom živote bol odkázaný na priateľov.
Vlastne nebolo ťažké mu rozumieť. Presne vedel, akí sú ľudia komplikovaní, a tým viac túžil po jednoduchosti. Hovoril pravdu a nešetril ľudské slabosti. Jeho ponímanie sveta malo veľmi blízko k „veciam osebe", ale to ho neuspokojovalo. Čím bližšie ste k nemu mali, tým silnejšie ste cítili čosi ak inštinktívny dych osudu.
Liu Siao-po šiel do väzenia. A ja som sa bál a ďalej som vegetoval v Amerike. Kedysi sme boli spolu vo dne v noci, teraz nás delí obrovský rozdiel. A ja si robím výčitky a hanbím sa za svoju zbabelosť.
Už nemám na výber. Krv množstva mladých ľudí, tých duší, tých uväznených ľudí, a potom ešte aj Siao-po vo väzení - bude ma to prenasledovať, a aj to, čo píšem. Bude to určovať to, ako sa budem správať.
Je to Peking, je to mesto, v ktorom som vyrástol, v ktorom som to občas mával ťažké. Ľudia sú veľmi priami, a pritom veľmi milí. Peking, Peking a krv, Pekinčania a študenti, Liu Siao-po, Žou Tuo, Hou De-ťian a ostatní. Všetci, ktorých zatkli, zatiaľ čo mňa prenasledujú a stíhajú moje sny.
je čínsky spisovateľ. Roku 2000 ho v Pekingu uväznili. Po medzinárodných protestoch ho prepustili a odvtedy žije v Spojených štátoch.
Autor: Bei-Ling