Vznik Československa je vždy povinnosťou pozrieť sa na slovenské spoločensko-politické reálie. Skutočné úvahy renomovaných autorov či metafyzické reflexie na Slovensku zaváňajú elitárskym intelektualizovaním. Vraj je potrebné vyjadrovať sa jednoducho.
Nuž to, že takéto „varenie halušiek" neprekročí hranice Slovenska, je asi druhoradé. Pred vlastným prahom je potrebné poupratovať. Mnohým to zabralo celý život.
Keď sme boli malí, tak nám rodičia semtam povedali: „S tými deťmi sa hrať nebudeš." Bolo jasné, že výhrady rodičov boli podmienené ich skúsenosťou a zodpovednosťou za výchovu detí, či obavou o ich bezpečnosť. Ak sa komunálne koalície tvária ako spoločné úsilie o lokálny pokrok regiónov, je potrebné myslieť na túto rodičovskú „múdrosť".
Ak sa spor medzi dnešnou koalíciou a opozíciou (či akoukoľvek koalíciou a opozíciou od rozpadu VPN) prezentuje ako tradičný hodnotový spor mentálne nekompatibilných straníckych skupín, môže to byť pravda len vtedy, ak si tento postoj osvoja všetci členovia hodnotovo údajne nezmieriteľných táborov. A ich voličov.
Kapitola z teórie hier
Pri hre s chlapcami, ktorí rozbíjajú okná, pobehujú bezcieľne po sídliskách, vyzváňajú na zvončeky, demolujú telefónne búdky, vyrábajú škrabance na autách, sa veľa dobrého noví členovia takýchto tlúp nenaučia. Preto sa s nimi deti ostražitých rodičov nesmú hrať.
Ani pouličný futbalový zápas so sebavedomým sebcom, ktorý nikomu neprihráva, nikoho do ďalšej hry nepovzbudí. Po takejto hre v duši zostane len prázdno a znechutenie. A na to netreba mať naštudovanú teóriu hier. Ostáva možnosť zakopnúť loptu vždy znovu rovnako ďaleko či ešte ďalej ako hráč, ktorý stále kazí hru. Prípadne z takejto hry odísť.
Ak koalície na lokálnej úrovni vytvárajú strany, ktorých republikoví lídri vedú nezmieriteľný mediálny boj, niečo tu nesedí. Je to predsa tá istá banda, ktorá kradne, klame a nerešpektuje pravidlá hry. Ako to, že sa s nimi na malom ihrisku hrajú, ale pred „ľudom" si vyhlasujú nezmieriteľný boj?
