Vznik prvej ČSR v októbri 1918 už v hlavnom meste Slovenska nepripomína iba socha Milana Rastislava Štefánika a pylón s levom ako symbolom légií pred novou budovou SND. Odo dneška tu má oficiálne miesto aj Tomáš Garrigue Masaryk, jej prvý prezident.
Je to dávny dlh človeku, ktorý spolu so Štefánikom a Edvardom Benešom, s pomocou českých a slovenských krajanov a západných mocností, Československo založili. Republiku, ktorá nezmazateľne prispela k rozvoju Slovákov a Slovenska, našej kultúry, vzdelanosti, inteligencie, demokratickej politiky, slobodnej tlače i schopnosti spravovať a vládnuť.
Na jedno sa už takmer zabudlo, nevznikli o tom veľkofilmy ani seriály: osobnosti stojace na čele zahraničného oslobodzovacieho hnutia svojou politickou, vojenskou i diplomatickou činnosťou vytvorili obdivuhodné, priam ohromujúce dielo.
Dokázali zorganizovať našich vojakov v rozvrátenom Rusku a presvedčiť západných spojencov, že samostatnosť Čechov a Slovákov má zmysel. Dokázali kombinovať vizionársku stratégiu s potrebným realizmom.
Nikdy predtým sa v americkej tlači - od New York Times a Washington Post až po miestne denníky - toľko nepísalo o tomto kúsku sveta, ktorého nové usporiadanie potvrdil Robert Lansing, americký minister zahraničia vo vláde prezidenta Woodrowa Wilsona.
Vo vyhlásení odovzdanom Masarykovi 3. septembra 1918 (teda v čase, keď ešte nič nebolo rozhodnuté!), vláda USA konštatovala, že „česko-slovenský ľud sa chopil zbraní proti Nemeckému a Rakúsko-Uhorskému cisárstvu a postavil organizované armády" a uznala Československú národnú radu ako vládu de facto.
