Kľučka bez dlane je chladná. Zrána vládne chlad, a my by sme aj teraz mali zahrievať kľučky, aby mohol prísť návštevník.
Hmla vkladá do našich pohybov istú rozpačitosť. Keď potom rozlomíme jabĺčko, jadierka sú ako čierne srdiečka. Čudný čas. Čosi nám pripomína svedomie. Veci idú zdanlivo rovnako, ale či ešte dnes ráno česali matky svoje dcéry, a či im zapletali vrkoč? Nie je to veľmi reálne, každý sa ponáhľa, ale mne sa zdá, že pre takú slečinku je vrkoč do dňa dobrou oporou.
Brána hmly sa otvorí a potom sa rozostúpi, prechádzame ňou a putujeme chodníčkami starnutia, chorôb, neistôt, nerozhodnosti a bolesti. Ani tie klince už v stene nedržia pevne, jesenná vlhkosť, hrdza ich uvoľňuje, aj ten, na ktorom mal visieť kabát Pútnikov. Preto je také cenné, čo ešte drží, klinec, čo zatĺkal dávno mŕtvy otec, alebo človek, čo tu býval pred nami. Po niekom zostala iba diera v dreve, ale aj na toho by sme si mali spomenúť.
Niekedy prekladám báseň z cudzieho jazyka a je to ako hmatanie v hmle, habkanie a trochu strach, na čo narazím. Aká krajina sa predo mnou otvorí, bude podobná tej, o ktorej ktosi predo mnou písal báseň? Čo je medzi jeho a mojím životom? Dve tajomstvá, ktoré sa nikdy nestretnú? A možno sa čosi z toho dostane do môjho života.
