Sotvakto čakal, že nová vláda sa bude musieť tak intenzívne zaoberať rómskou otázkou, ako je to teraz. Jej predchodca sa o tému ani len neobtrel, mal len pár diletantských návrhov o internátnych školách pre rómske deti, ale inak „ticho po pěšině".
Táto vláda má naproti tomu takmer denne na stole nový rómsky problém. Ničnerobenie politikov evidentne večne fungovať nemôže, raz vyrastú múry i zlosť.
Občania teraz volajú po expresných riešeniach, i v Plaveckom Štvrtku, kde politici nestoja pred jednoduchou úlohou. Podľa nahnevaných občanov stačí použiť zákon. Osídlia sú nelegálne postavené na chránenom území, takže preč s nimi, rýchlo, bez zdĺhavých debát.
Situácia je taká vybičovaná, že Daniel Lipšic v podstate nemá na výber, keby nezasiahol on, začali by problém riešiť baseballové palice a to by bol začiatok konca. Rozhodujúci však je tón, akým zasiahne.
V Plaveckom Štvrtku sa rodí akýsi slovenský modus vivendi, preto s ním treba narábať opatrne. Ak dokážeme zvaliť obydlia tam, dokážeme to aj inde a ak sa teraz nebudeme pýtať, kam sa podejú ľudia zo zbúraných domov, nebudeme sa to pýtať ani neskôr. Každý krok, každé slovo i myšlienka sú v týchto dňoch rozhodujúce.
Ich alebo náš?
Lipšic i celá slovenská vláda musí mať pritom celý čas na pamäti, že je v inej situácii, ako bol napríklad Sarkozy. Rómovia, ktorí prídu u nás o obydlia, sú občanmi Slovenska, súčasťou tejto krajiny a nemožno ich posadiť do lietadla a poslať preč. Oni ostanú aj so svojimi problémami a nájsť na ne riešenie sa bude dať len vtedy, ak spoločnosť pripustí, že nejde o ich, ale o náš problém.
