Z priemyslovky, kde nám už učitelia vykali, nás poslali na prax do elektrárne, kde nevedeli, čo s nami. Vedúci, ku ktorému ma zaradili, mi pridelil obrovský kancelársky stôl s brožúrkou: Toto si prečítaj, a odišiel starať sa o energetiku, o ktorú sa zrejme musel starať stále, celé dni som ho nevidel. Spolužiaci sa opaľovali na streche elektrárne, tej vtedy blízko terajšieho Národného divadla, a ja som čítal, čo som dostal. Normy na osvetľovanie cintorínov.
Martinský cintorín v Bratislave nie je podľa starých noriem správne osvetlený, osvetľujú ho priľahlé paneláky. Ale je magický. V päťdesiatych rokoch minulého storočia čoraz viac prisťahovalcov do Bratislavy zapaľovalo sviečky pri kríži cintorína za tých doma, až kríž vzbĺkol, hasiči sa neponáhľali, na čí pokyn aj. Ak by ktosi chcel napísať Sto rokov slovenskej samoty, mohol by začať tu, na Martinskom cintoríne, každý hrob je historkou na knihu.
Bicyklovanie a korčuľovanie nie je dovolené, ale pochovaným by to neprekážalo. Dušičky, ako sa v minulosti volal Sviatok zosnulých, nemusia byť. Sú to Duše živé, pokým si na ne niekto spomína.
Na cintoríne, pred ktorým sa zarába so živými i umelými kvetmi a svetlami, sú pochovaní i Danka Košanová, Dominik Tatarka, rodina, ktorá pred svadbou varila svadobné šaty v benzíne, dnes už bezmenné rádové sestričky i moji rodičia. Mama si poznačila: Smrteľníkovi má všetko pripomínať pominuteľnosť sveta, poslednú hodinu života.
