Keď som sa pred vyše desiatimi rokmi presťahoval do Toronta, býval som prvý mesiac v prenajatom byte v nevysokom obytnom dome na Longboat Avenue. Len čo sa zotmelo, za oknom obývačky sa zjavila rozsvietená panoráma mrakodrapov a CN Tower.
Veľkú časť prvej noci som spoza skla tichučko pozoroval to mihotajúce vysielanie. Odvtedy sa mi Toronto spája s podmaňujúcim nočným obrazom, ktorému zaiste v tej chvíli pridal na pôsobivosti aj pocit ťažko predvídateľnej budúcnosti v novej krajine.
Po mesiaci som si musel hľadať iné bývanie a dostal som sa do apartmánového domu na Wellesley. Správkyňa ma zaviedla do jedného z najlepších bytov v budove. Len čo sa otvorili dvere tej ponurej kobky na dvadsiatom poschodí, bolo mi zrejmé, že by som tu nedokázal prežiť ani jedinú noc.
Kuchyňa bola bez obloka a dve neveľké okná v obývacej izbe sa nedali otvoriť. Navyše boli zvonku zahalené sivožltým závojom roky usádzanej špiny, spoza ktorej strácalo veľkomesto svoje ostré kontúry a naberalo strašidelný, nezreteľný ráz.
Nuž som sa radšej na niekoľko mesiacov presťahoval do podzemného bytu v dome indických majiteľov. So svetom, v ktorom svieti slnko, ma v ňom spájalo len niekoľko úzkych, podlhovastých okien. Za nimi sa však rozprestieral hustý trávnik a svetlo, ktoré prenikalo dnu, malo príjemný, zelenkavý odtieň.
