ezdoslava sú pomenované ulice vari v každom meste na Slovensku.
Potom som sa začal pýtať Slovákov, kto je ten fúzatý muž s bodkovanou mašľou na krku? "To je významný slovenský básnik," povedali všetci. "Akú poéziu písal? A prečo má na Slovensku taký vplyv?" zaujímalo ma. "Vo svojich básniach ukázal, aká je slovenčina krásny a bohatý jazyk..." poučili ma známi a jedným dychom dodali: "...ale jazyk jeho básní je veľmi ťažký a nezrozumiteľný." Takto mi o Hviezdoslavovej tvorbe rozprávali všetci.
Nedávno som sa dostal do Hviezdoslavovho rodiska. Bol som v Dolnom Kubíne a naučil som sa aj kúsok z jeho Hájnikovej ženy: "Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás! Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí, zrak urknul jeho, zmámila lož, ohlušila presila: vy k žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán, v opravdu priamom, bratskom cite otvoriac lono dokorán..."
Za pomoci priateľov a slovníka som ako-tak pochopil obsah riadkov, ale nedokázal som posúdiť, prečo je to dobrá poézia. A čo má znamenať to otvorené lono? Priatelia tvrdia, že by som potreboval poznať reálie krajiny, aby som báseň dokázal analyzovať a pochopiť. Poradili mi, aby som si text čítal nahlas a vložil do recitácie veľa emócií. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, pretože Japonci poéziu nečítajú nahlas, a už vôbec do nej nevkladajú emócie ako smútok, nenávisť či šťastie.
