Čítam volebné programy kandidátov na post primátora/primátorky Bratislavy, lúštim bilbordy, šťukám televízor, keď sú diskusie na tému komunálne voľby. Ešte stále neviem rezignovať na svoje volebné právo, a tak zbieram informácie, aby som sa „správne" rozhodla. Nuž ale, jazyk roky nemenný. Optimistický, prísľubový, pri... privšeobecný - harmonické mesto, sebavedomí, priateľskí občania, zelené a čisté námestia, cyklotrasy, ihriská, dialóg, otvorenosť, moderné riešenia. Viac zelene aj viac parkovacích miest.
Zízam na obrazovku a chrúmem arašidy. V čerstvej pamäti mám všetok stres z týždňa a všetky márne pokusy čosi ovplyvniť. Odrazu prepuknem do diabolského smiechu. Spomeniem si, ako každé ráno kráčam hore Zochovou ulicou v najcentrálnejšom centre nášho stoličného mesta s asi desaťkilovou školskou taškou na pleci po chodníčku, z ktorého ostalo už iba tridsať centimetrov pre chodcov. Zvyšok chodníka nalíčili mešťanostovia na začiatku školského roka pekne nabielo pre autíčka.
Uprostred tej tridsaťcentimetrovej pešej štrbiny je každých desať metrov umiestnený stĺp pouličného osvetlenia. Dieťa strkám popredku, aby sme sa čím skôr dostali na školský dvor, kde parkujú autá učiteľov. Školskou kabelou vrážam do spätných zrkadielok áut. Na tej krátkej trase sa niekoľkokrát „zašprajcujem" medzi auto a stĺp. Pripadám si ako burlak na Volge.
Pri potravinách na rohu Zochovej a Podjavorinskej stojí hliadka. Povzbudí ma to, dcéra vidí, že pridávam do kroku a idem „na vec". Toľkokrát to už zažila, že povie: „Mama, prosím ťa..." Hanbí sa za mňa a rozlúči sa. A ja, smiešna na zaplakanie, ruším policajtov v „dialógu", pohľady im blúdia po strechách domov.
