„Človek je ľudský asi tak, ako sliepka lieta," vraví Louis-Ferdinand Céline. „Keď ju nakopnete do zadku, keď ju odhodí nejaké auto, vznesie sa až na strechu, ale vzápätí pikuje naspäť rovno do hnoja a postaví sa na nohy v truse. To je jej povaha, jej ctižiadosť.
S nami v spoločnosti je to presne tak isto. A práve preto aj takú Revolúciu musíte posudzovať až o dvadsať rokov."
Túto jeseň niektorí lietali, ďalší pikovali a čosi sa v slnečnom jase prudko vyšvihlo do sedla. Novinári písali o tých výhodne získaných bytoch v Starom Meste. A pán Figeľ, potom čo „bol povedaný", sa dal na charitu. A pani Vášáryová povedala, že keď ona menila byt za pridelený v Starom Meste, ešte hypotéky neboli, inak by si ju rada vzala. No ja nemám ani hypotéku, ani prídel. Myšlienka na tridsať rokov splácania by mohla spôsobiť, že v mojom živote by šli žarty bokom. A mne, rovnako ako Robertovi Walserovi, „záleží na tom, aby som bola stále veselej mysle, pretože si myslím, že sa na všeličo hodím".
Tak ako sú iní presvedčení, že sa hodia trebárs na starostov či primátorov. No ťažko bude v Bratislave vyberať, neláka ma ani červené tričko Milana Ftáčnika, ani tá biela košeľa, ktorú nám sľubuje Magda Vášáryová. „Čosi železné nás tlačí v každej košeli," spieva sa v jednom starom šlágri.
Pán Ftáčnik na výzvu, aby sa zbavil tej „podpory Smeru", na stretnutí s Bratislavčanmi povedal, že „ani ja nesúhlasím s tým, čo robil Smer vo vláde", ale naďalej je nezávislý s podporou Smeru. Tomu hovorím šach. Alebo ako sa povie po rusky šášky.
