Vždy je nejaká doba a vždy sa niečo deje. Nová vláda, uvoľnené posty, a na Slovensko zas zamieril americký miliardár, globálny filantrop, autor a maniakálny budovateľ občianskej zemegule, ktorý ľudkom v tejto krajine daroval viac ako všetky štátne fondy od konca minulého storočia.
Aj keby som nečítala noviny a nepočúvala správy, dozviem sa. Odrazu sa ozývajú známi aj neznámi s úžasnými nápadmi, nárokmi, právami a požiadavkami. Keďže mávam dlhé vedenie, neskoro mi dochádza, že záujem nie je o moje nepatrné veličenstvo, ale že nevedomosť o mojom, niekedy aj zámernom outsiderstve vytvára v ľuďoch predstavu, že môžem poslúžiť ako most k postu, ku kontaktom, k peniazom. Tak si to myslia „z mosta do prosta", pozor, nie „z Hídu do prosta" a ja som očividne zabudla, že sme iba tým, za čo nás ľudia pokladajú.
Byť malíčkom
Kiežby mali pravdu a kiežby som bola, keď už nie predĺženou rukou, aspoň malíčkom filantropa, ktorému som po revolúcii mala šťastie byť tlmočníčkou od každého vtedajšieho príchodu a odchodu z republiky, realizátorom jeho plánov a nápadov, niekedy aj svojich, a splnomocnencom pre vyjednávanie s vtedajšími vládami o vytvorení „matching" fondov.
Ku každej korune vloženej štátom na rozvoj otvorenej spoločnosti na Slovensku ponúkol George Soros jeden dolár. Akože inak, neuspel. Nálady neboli v spoločnosti ani vtedy iné ako teraz - protimaďarské, protižidovské, protisvetovosprisahanecké, „proti všem". Volal mi vtedy predseda vlády Mečiar, že hlasovanie vo vláde stroskotalo na „mojom miláčikovi" Čarnogurskom. Namiesto Stredoeurópskej univerzity na rozostavanom Hradnom vŕšku si denní pouliční národní demonštranti vybavili na kopci parlament a namiesto svetovej galérie v Grassalkovičovom paláci si vydemonštrovali sídlo nehodné hlavy štátu. George Soros pragmaticky zdvihol kotvy a vybudoval univerzitu v Budapešti a my máme, čo sme chceli.
Kopa peňazí
Milovala som Elvisa Presleyho a tak som sa ajn-cvaj naučila anglicky, aby som vedela, o čom spieva. Nebolo to síce bohviečo, teda Elvisove texty, ale angličtina ma nielen v ťažkých časoch uživila, dala mi tiež šancu učiť sa a pochopiť, čo je filantropia, ako rozmýšľa a koná mocný a bohatý muž, že prvá vec pri zmene spoločenského poriadku je nezávislosť médií, že si treba dávať pozor na ľudí, ktorým zveruje rozhodovanie o peniazoch, lebo v momente, keď si začnú myslieť, že oni sú majiteľmi jeho peňazí, sa ich zbaví, že ľudí, ktorým pomáhame, nesmieme ponižovať svojou pomocou. Žiadal všade prosté odpovede na svoje naoko prosté otázky: „Presvedčili ste ma, aby som vám dal milión na to a na to. Chcem vedieť, čo sa stalo s mojím miliónom a chcem vidieť výsledok." Keď som v Prahe prvýkrát zažila, ako v sekunde nespokojný s výsledkom skončil so svojou pomocou, bola som šokovaná.
Na jednej strane som mala šťastie, že som nikdy nevidela naozajstného miliardára ani väčšiu kopu peňazí ako výplatu a tak som spočiatku nedokázala vnímať moc a akúsi pragmatickú krutú vecnosť peňazí na jednej strane a na druhej eleganciu a humánny presah, ako s nimi George Soros zaobchádzal. George Soros na mňa, pochopiteľne, také šťastie nemal. Pri presunoch, to si uvedomujem dnes, mal so mnou a s mojím nedostatkom rešpektu neuveriteľnú trpezlivosť, čo iné mu nakoniec ostávalo, ak som mala dobre preložiť, čo vraví a čo mieni. Bohužiaľ, o peniazoch a zarábaní sa na mňa nenalepilo nič. Mám to údajne v génoch. O starom otcovi sa vraj v Krupine vravelo, že keď Špitzerovci začnú stavať latríny, ľudia prestanú... vieme čo.
