Im už nič nehovoria pojmy ako vysťahovanie, uránové bane, poprava vlastizradcov, Stalin a Gottwald. Ale aj mená Brežnev, Novotný a Dubček počujú už len občas a nerozumejú, čo bola internacionálna pomoc a normalizácia a čo znamenal výraz „Na večné časy so Sovietskym zväzom".
Nevedia, kto bol Husák a Jakeš a ani to, čo znamenala vedúca úloha strany. A o železnej opone si myslia, že to bola konštrukcia používaná na prefiltrovanie ultrafialových lúčov.
A keď im človek predsa len začne rozprávať o tom režime, s nevinným výrazom na tvári sa opýtajú, „Ale keď to bolo také zlé, prečo ste ich neodvolali? Mohli ste demonštrovať alebo ste mohli vo voľbách vyjadriť, čo si vlastne myslíte o celej tej komunistickej bagáži!"
V takom prípade si myslím, že tieto deti ozaj majú pravdu. A keď si pripomeniem minulosť a sám seba v nej, veru nemám bezoblačne dobrú náladu.
Ale vráťme sa k mladým. Oni už máločo počuli aj o Havlovi, Budajovi, Kňažkovi, o Fedorovi Gálovi, Bútorovi, Szigetim a o Mikloškovi a november 1989 si predstavujú ako nejaký piknik na lesnej čistinke, kde sa policajti s demonštrantmi pokojne hrali na chytačku, a keď niektorý mladý odpadol, pribehol k nemu milicionár a podal mu šálku horúceho čaju.
A nevedia nič ani o tom, že po rozdelení Československa Slovensko niekoľko rokov balansovalo na okraji Európy, lebo existovalo niekoľko politikov, ktorí sa vyhlásili za otcov vlasti, no v skutočnosti to boli len praobyčajní politickí dobrodruhovia, ktorí si mysleli, že by sme sa mali poberať smerom na Východ, a títo ľudia sa usilovali o to, aby zo Slovenska urobili taký štát, akým sú Bielorusko, Moldavsko a Uzbekistan.
