Kyslú, kvasenú kapustu do dreveného suda či keramickej tunky na zimu ma naučili nakladať recepty nadrealistického básnika Ruda Fabryho a spisovateľky Terézie Vansovej. A naozaj sa to podobá na literatúru. Bielu hlávkovú kapustu poznali už antickí Gréci a Rimania, v jej názve sa dá aj tušiť latinský základ caput - hlava, ako kniha zložená z kapitol, listov a vrstiev.
Na spodok dá sa hodne cibule, za hrsť kukurice alebo celý šúľok, kúsky očistenej repy alebo cvikly. Pokladú sa listy a na tieto sa sype podrobená kapusta. Meria sa buď sitom, veľkou misou alebo drevenou merkou. Za každými dvoma mierami dá sa niečo rasce, čierneho korenia a niekoľko jabĺčok a bižalmy (dula). Za každými štyrmi sa máličko posolí. Ubíja sa drevenou kyjaňou, alebo ako je kde vo zvyku.
Ja utláčam už asi polstoročie vrstvy tĺčikom, ktorý som dávno vyrezal a vypílil z dubovej metrovice, aj gutne zasadil, jablone i chren. Kameň, ťažký a hustý kremičitan pravidelného kockového tvaru sme so ženou našli v lesíku pri Turčianskych Tepliciach ešte za mlada.
Ide tak o humanizáciu vecí, poľudšťovania mŕtvych predmetov, ktoré už nie sú cudzie, lebo majú dejiny, minulosť a možno aj budúcnosť. Je v nich kontinuita, konkrétne asociácie, spomienky od detstva cez detstvo našich detí aj ich detí, radosť, dokonca metafory a poézia, ktorá presahuje danú chvíľu a objektívne predmety už nie sú len samy sebou a o sebe, ale ožívajú, sú bohatšie a širšie o významy a obsah. Metafory sú všade ako v haiku:
