Americká centrálna banka (FED) oznámila tretieho novembra druhé kolo „kvantitatívneho uvoľňovania". Reakcie v svetových médiách sa zhodli v názore, že FED pokračuje v tlačení inflačných peňazí.
Technicky to nie je správne (nejde o tlač nových bankoviek), obsahovo áno. Podstata kvantitatívneho uvoľňovania spočíva v tom, že centrálna banka masívne vykupuje od vlády, bánk a podnikov dlhopisy (ktorými predtým vláda vo veľkom množstve zaplavila trh). Peniaze zaplatené za dlhopisy potom ležia na účtoch bánk a tie by ich mali ponúknuť podnikom a spotrebiteľom vo forme firemných a spotrebných úverov.
Kvantitatívne uvoľňovanie sa niekedy označuje za „posledný náboj", ktorý má centrálna banka k dispozícii na oživenie ekonomiky. Keď sa úrokové miery blížia k nule a podniky na ne nereagujú, potom im treba peniaze naliať priamo do hrdla. FED chce do júna 2011 vykúpiť z trhu vládne pokladničné poukážky v hodnote 600 miliárd dolárov.
Posledné náboje používajú zúfalci, ktorých pritisnú k stene a už nemajú kam ísť. Je to vari prípad najbohatšej ekonomiky sveta?
Neprekvitá ani nekrachuje
Navzdory veľkým problémom americká ekonomika nekrachuje, no ani neprekvitá. Obamova administratíva použila na oživenie amerického hospodárstva vládne programy v hodnote tisícov miliárd dolárov. Efekt oživenia sa ukázal ako dočasný a po ukončení stimulačných balíčkov začal ekonomický rast opäť stagnovať.
Ako najväčší problém sa ukázala trvalo vysoká nezamestnanosť. Aký-taký rast sa dosahuje za cenu zvyšovania produktivity práce, keď sa rovnako veľký objem produkcie vyrobí s menším počtom zamestnancov. Na zvýšenie zamestnanosti by americká ekonomika potrebovala rásť minimálne troma percentami ročne. Prognózy na najbližšie dva roky dávajú perspektívu rastu HDP na úrovni jedného a pol až dvoch percent.
Ako dosiahnuť vyšší rast, keď doma panuje vysoká nezamestnanosť a ľudia si už nechcú brať viac úverov? Jednou z možností je export. Na to je však treba, aby bol kurz dolára oproti menám najdôležitejších obchodných partnerov čo najnižší.
Predstavme si, že americký a európsky výrobca ponúkajú rovnaký notebook v hodnote 500 dolárov respektíve 500 eur. Ak je kurz jedna k jednej, európsky spotrebiteľ dá prednosť európskemu výrobku. Ak jedno euro stojí 1,40 dolára, americký notebook bude stáť len 357 eur a spotrebitelia budú preferovať americký výrobok. Je teda sebeckým záujmom Ameriky, aby bol dolár čo najlacnejší a čo najviac Američanov dostalo prácu v exportne orientovaných odvetviach.
