Niežeby som preto zišiel z cesty, ale vytáča ma čudná obhajoba vulgárneho jazyka v divadle, ako to vytáča aj zopár nočných poslucháčok. Spustia sa protestné ženské hlasy za ochranu jazyka, slušnosti...
Ale herec je neoblomný, skáče telefonujúcim do reči a krúti si svoje: jazyk divadla je jazykom života, a keď na scéne mládež začuje, aký je vulgárny jazyk hnusný, spamätá sa a polepší - povedané v skratke. Horúcu tému uhnutú nečakaným smerom moderátor ustrihne, poslucháčom ostane čo-to nedopovedané a mne nočná jazda ďalej.
Jazyk sa nám zmenil. Kto si popočúva rozhlasovú hru spred polstoročia, začuje mnohé odtiene zmien. Výslovnosť, intonácia, slovná zásoba. Zmenila sa dikcia aj spôsob reči, aj spôsob komunikácie. Niekdajšie sociálne skupiny, každá so svojou úrovňou a jazykom, sa zahmlili a premiešali. Reč kočišov a jednoduchých pastierov vstúpila do salónov a zjednodušila reč i myslenie.
Panské rečičky sa medzi kočišov a pastierov nedostali, isto nie preto, že tieto skupiny vymreli. Z posledných rokov sa zdá, že kvalita jazyka má jednosmerný tok. A že je príliš pod vplyvom dynamiky okolitého života. Aha, času nieto, kto by sa tu slovičkáril, keď je naporúdzi írečitá uniformovaná trojtuctová slovná zásoba, navyše domáceho pôvodu.
Devastácia jazyka postupuje a vôbec nie vinou zopár vulgarizmov. Príčina je skôr kdesi v spupnosti a presvedčení, že skaličiť je možné všetko, teda aj jazyk. Že v časoch, keď ideálom je sila vo všetkých podobách a mladosť až do smrti, je potrebné prispôsobiť jazyk týmto trendom. Teda silný (kočiši a pastieri) a mladistvý (bezhlavo odvážny) jazyk.
