Lenže táto banka v Kábule našla útočisko v malej temnej miestnosti za školou Aschiana.
V provizórne zariadenej izbe s dvoma starými počítačmi čakali na rozheganých pohovkách štyri deti. Stretli sa tam dve Paštúnky, Uzbek a Hazar, teda tri národnosti, ktoré kruto bojovali v občianskej vojne. Dvanásťročný Nadžibulah sedel za stolom pred otvorenou knihou s účtami a s vážnym výrazom na tvári klientov postupne volal k sebe.
Dve kamarátky nespájalo len rovnaké meno Parwana, ale aj rovnaká práca - obe na uliciach hlavného mesta Afganistanu predávajú žuvačky. Konkurencia je obrovská, lebo v Kábule pracuje asi stotisíc detí, preto dievčatá v ten deň zarobili iba štyridsať afghani, asi jeden americký dolár.
Peniaze si prišli uložiť na účty. Na dnes už jedlo mali, preto zárobok odložili na horšie časy. Jedna má trinásť a druhá desať rokov, ale do ich tvárí sa zapísali skúsenosti dospelých. Do školy ešte nechodili, pretože by sa neuživili, ale raz by chceli...
Nadžibuláh zapísal vklady, a ak si s niečím nevedel rady, poradila mu Arzoo, devätnásťročná sociálna pracovníčka, jediná zamestnankyňa Detskej rozvojovej banky.
