Ozajstný strach som mal v Afganistane iba raz. Stál som na hornom konci dlhočizného údolia Pančír, posiateho zničenými sovietskymi tankami, delami a transportérmi.
Navôkol sa týčili surové strmé hory a pri úzkej vozovke divo zurčala rieka. Kráčal som k patetickému mramorovému pomníku mudžahedína Ahmada Šáha Masúda, ktorý dolinu hrdinsky ubránil pred deviatimi ofenzívami Sovietov a viacerými nájazdmi Talibanu.
Neďaleko odtiaľ Masúda 9. septembra 2001 zavraždili dvaja samovražední útočníci, zrejme na príkaz al-Káidy, čo bol jeden zo signálov pre teroristický útok na Spojené štáty o dva dni neskôr.
Pôvodne jednoduchá mohyla, ktorá sa stala pietnym miestom Afgancov zo severu, sa mení na svätostánok konzumu s podzemným parkoviskom a supermarketom.
V nemom úžase som pozoroval stavebné práce, keď sa za mojím chrbtom ozvalo škrípanie kolies na štrku. V priebehu niekoľkých sekúnd sa priestranstvo zaplnilo džípmi plnými ozbrojencov. Spod kukiel a arafatovských šatiek trčali iba zlovestné oči. Samopaly sa pod zamračenou oblohou matne leskli.
„Practe sa odtiaľto!" prikázal jeden z vojakov. Tlmočníkovi povedal, že spolubojovníci z džihádu si prišli uctiť veliteľa, nemajú pri tom radi spoločnosť a už vôbec nie cudzincov.
Nie je to únos, uľavilo sa mi. Hoci som si na tom osamelom mieste pripadal ďaleko od domova, uvedomoval som si, že udalosti v Pančíre ovplyvnili aj vývoj v Československu.
Tam nastal zvrat, ktorý napokon prinútil Sovietov k odchodu z Afganistanu, keď sa zosypala ekonomika ZSSR, posadnutého zbrojením a kolonizovaním. Tam sa nepriamo odštartoval pád komunizmu v strednej a východnej Európe.
O chvíľu som už jedol čerstvo vylovené pstruhy, popíjal čaj a vychutnával si pohostinnosť Afgancov. Lenže pri pohľade na hory ma mrazilo - sú stále posiate mínami, ktoré ročne zabijú stovky ľudí.
Niečo tu nehrá
Môj prvý tlmočník v Kábule sa volal Zabi. Snažil som sa nebrať to ako zlé znamenie na začiatku cesty po jednej z najnebezpečnejších krajín sveta.
S rizikom som počítal, ale už menej som rátal s tým, že hlavné mesto Afganistanu patrí k najnezdravším na planéte. Chaotická metropola s počtom obyvateľov skoro ako celé Slovensko zápasí s civilizačnými ranami, oproti ktorým pôsobí život v Bratislave bukolicky.
Tridsať rokov vojen zničilo cesty a chodníky, takže väčšina vozoviek je divokou prašnou rely a v premávke platí iba zákon sily.
Opancierované džípy sa prebíjajú dopredu a vytláčajú otlčené starodávne vozidlá s bizarnými nálepkami na kapote: „Vyrobené v Japonsku roku 2010" alebo „Moje auto je fantastické". Prvý autobus, ktorý som zbadal, pochádzal z Reykjavíku a väčšina mestskej dopravy brázdila v šesťdesiatych rokoch Hamburg či Brémy.
Vyradené stroje s nápismi Cestovná kancelária Müller a Zlato Rýna jazdili ovešané cestujúcimi. Zo smogu vo večných zápchach napínalo. Pri púštnej búrke ma prach a piesok dusili a oslepovali.
Aby smradu nebolo málo, na križovatkách sa z tmy vynárali neodbytné deti s kadidlami v rukách. Skusmo som otvoril okno a nadymili mi dovnútra. Vraj to odháňa džinov, zlých duchov, ktorí môžu človeka ovládnuť.
Orientálne bludy? Moslimovia berú džinov veľmi vážne. Pracovníci českej neziskovky mi rozprávali, že afganskí pracovníci odmietli nocovať v ubytovni, kde sa usídlil džin. Hlásenia o situácii museli pre vyúčtovanie grantov riešiť aj s úradníkmi v Bruseli, ktorí nakoniec súhlasili s nasadením vyháňača démonov.
Zabi patrí do novej generácie Afgancov. Verí v mierovú budúcnosť, hoci celý život prežil vo vojne. Prednáša francúzštinu na univerzite a štyri mesiace strávil v Európe, čo je menší zázrak, pretože väčšina spoluobčanov nedostane víza ani na deň. Má dvadsaťpäť, holí sa nahladko a nosí európske oblečenie.
Doma občas pije alkohol a hoci je moslim, neberie vieru smrteľne vážne. Na druhej strane - na odporúčanie rodičov sa oženil so sesternicou a nechodieva voliť. Pri jeho rečiach o politike ma prepadalo zúfalstvo.
„Imperializmus je zlo. Všetko by sa malo zoštátniť. Iba to, čo spravuje vláda, funguje správne," tvrdil Zabi.
Namietol som, že vláda toho vlastní neúrekom, v krajine napriek tomu nefunguje skoro nič a korupcia nadobudla nehorázne rozmery.
„Dobre, ale aj tak tu niečo nehrá. Päťdesiattisíc Američanov nevie poraziť posledné zvyšky Talibanu, možno dvetisíc biedne ozbrojených bojovníkov, ktorí ovládajú čoraz väčšie územie. Makové polia sa rozrastajú a každý rok sa vyvezie viac ópia. Niekomu vojna vyhovuje, pretože na nej výborne zarába," povedal Zabi.
