Piateho novembra odvysielala STV finále súťaže Moja naj kniha - desať finalistov v ňom malo desiatich „tútorov". Bol som „tútorom" knihy Ja, malkáč, ktorá štartovala na desiatom mieste, ale v priebehu vysielania poskočila na prvé.
„Neviem, čo mám teraz urobiť," začal som svoj vstup. „Dobrovoda stúpa, aj keď mlčím. Mal by som asi mlčať ďalej."
Mlčať sa nedalo - pokračoval som teda:
„Rád hovorievam, že medzi dobrou poéziou a dobrou prózou nie je zásadný rozdiel. V dobrej básni musí byť dobrý každý verš. A v dobrej próze každá veta.
Stačí pozrieť na začiatok a vieme, či je prozaik dobrý, alebo zlý. Ja to aspoň tak robím. A ak ma nechytia prvé tri vety, ďalej nečítam. Ja, malkáč sa začína takto:
,Malí chlapci majú v sebe slnko. Vlastne, malý chlapec by mohol mať v sebe slnko. Keby. Keby neležal pod dekou v starom hoteli a nebál sa vystrčiť nohu z postele do studeného neznáma...'
Prvé vety sú dobré - môžeme čítať ďalej.
Malkáč nemá na výber a nohu do studeného neznáma svojho detstva vystrčiť musí. Jeho príbeh je dojímavý a nesentimentálny zároveň. Malkáč nikdy nefňuká a studené neznámo svojho detstva napokon dokáže nazvať šťastím - škoda iba, že sa už vtedy nedozvedel, že je to šťastie.
Vývojová línia, do ktorej kniha vstupuje, siaha až ku koreňom slovenskej literatúry. Podobných Jankov Hraškov, Víťazkov a Valibukov nájdeme už v rozprávkach - a potom aj neskôr, raz je to Rázusov Maroško, inokedy Ondrejovov Jerguš Lapin, a tak ďalej - Malkáčom teda krásne vrcholí línia, na ktorú môže byť slovenská literatúra právom hrdá, pretože je to línia svetová.
