Tieto riadky píšem v priesečníku dvoch dní - v utorok bol pohreb doktora Valka a v stredu výročie nežnej revolúcie. Dva medzníky sa zaplietli osudovo do seba a vyvolávajú nemý krik i ticho na zamyslenie. Kam sme to prešli, kam sme sa to dostali od oných novembrových dní, keď sme si darovali slobodu.
Nechcem moralizovať, ale čo iné môže spisovateľ, iba bezmocne kričať a zúfalstvo kŕmiť rozhorčením, aby sa nespreneveril svojmu poslaniu: hovoriť a svedčiť. Vražda doktora Valka bola podľa všetkého úkladná. Každá vražda je ohyzdná, ale objednaná vražda je odporná. Život človeka, ktorý niekomu zavadzia, sa stáva položkou, ktorú treba odstrániť.
Na tomto akte je okrem zloby odpudzujúca tá vykalkulovanosť a anonymita. Niekto neznámy si najme ďalšieho neznámeho, aby odstránil človeka, ktorý má svoju tvár, názory, ktorý sa podpisuje pred očami všetkých pod svoj život.
Kto si, ty, čo si zadal túto obludnú zákazku? Poznáme ťa, chodíme okolo teba, alebo ani netušíš, že je niekde táto krajina? Uisťujem ťa, že raz aj pri dverách tvojich dní niekto zazvoní, sudca namieri na teba vystretý ukazovák a povie: Ty!
Kým ľudská spravodlivosť vyšetrí tento zločin, kým ho Božia spravodlivosť potrestá, musím povedať, že táto vražda mala svojich spolupáchateľov, spoločníkov alebo aspoň sympatizantov. Bol ním každý, kto vytvára na Slovensku prostredie neprávosti, pažravosti, podvodu. Straníci, ktorí si hovoria politici, a pritom ich záujmom je iba vlastné brucho. Zbohatlíci, ktorým ani nemôžem povedať žraloci, hyeny či supi, pretože urážam nevinné zvieratá.
