Mladý zaľúbený párik v električke. Na ceste na párty.
„A ako sa to vlastne ona volá?" Pýta sa dievča na meno hostiteľky.
„Scholastika." Odpovedá chlapec po chvíli premýšľania.
„To čo je? To akože ju rodičia splodili počas grupáku a pospájali do jej mena prvé písmena mien zúčastnených?"
„Nie," upokojuje ju chlapec. „Ale asi chceli nejaké netradičné meno, vieš, čo nemá hocikto."
„A to akože moje, moje má hocikto?"
„Ale jasné, že nie, Nikol!"
V našej trafike vždy k novinám dostanem aj čosi zdarma, najnovšie sú to nálepky s postavičkami a na každej je rovnaké meno, mám už Tomáška a Timeu. Dnes ráno to bola Nikolka. Na zadnej strane nálepiek dáva deťom výrobca pokyn: „Polep, čo je tvoje!"
Označkuj! Nacap! Polep! Svoje meno všade, kam oči dovidia. Až celkom stratí zmysel, kým ho neošúchaš na smrť, nezničíš, nevyprázdniš! Kým sa nepremení na jeden z tých najbežnejších a teda už tak ľahko prehliadnuteľných farebných výkalov. Kým hladko nezapadne medzi všetky tie mená , čo sa na nás denne lepia z plagátov a bilbordov, na uliciach, v autobusoch, zo stánkov s novinami. Polep sa & prilep sa Company.
Iní ľudia dnes, naopak, od svojho mena celkom upúšťajú a vymýšľajú si prezývky. Pod nimi sa zapájajú v skutočnosti anonymne do plamenných diskusií na internete. Naposledy jedna z takýchto polemík, ktorá nasledovala za článkom o vražde advokáta Ernesta Valka, vyvolala diskusiu medzi niektorými spisovateľmi a šéfredaktorom SME Matúšom Kostolným. Jana Juráňová navrhla, aby diskusiu k článku zrušili, pretože sa nedarilo dostatočne rýchlo vymazávať vulgárne či urážlivé príspevky, porušujúce kódex diskutujúceho.
