V zatemnenej izbe vo svojom kábulskom dome zapla Diana Saqebová videoprojektor. Keď si sadla do kresla, hneď si dala z hlavy dole šatku, ktorú neznáša, no celý život jej ju niekto vnucuje. Afganka, ročník 1981, dvakrát vyhlásená za herečku roka v Iráne, kde prežila väčšinu života, vedie po návrate do vlasti pololegálny filmový klub. Počas občianskej vojny v Kábule sa s rodičmi osem mesiacov skrývala v pivnici. Potom ako prvá žena zo svojej krajiny vyštudovala filmovú réžiu na univerzite v Teheráne.
V miestnosti sa zhromaždilo dvanásť mladých ľudí. Prišli si pozrieť Dianin dokument o štyroch ženách, ktoré kandidovali do afganského parlamentu. Remeselne zručné a dynamicky zostrihané dielo zobrazuje ťažký zrod občianskej spoločnosti po troch desaťročiach vojen. Keď sa v miestnosti rozsvietilo svetlo, Diana mi ukázala svoju veľkú knižnicu a zbierku devedečiek.
„Knihy a filmy chodievam párkrát do roka nakupovať do Teheránu. Irán poznám lepšie ako Afganistan. Iránci sú otvorenejší a intelektuálnejší. Záujem o kultúru, umenie a literatúru je tam obrovský, ale vláda je príšerná, ľudia sú v mysliach oveľa ďalej ako politici. Napriek tomu je to lepšie než v Afganistane, kde obyvatelia uviazli v minulosti, tretina sú analfabeti a hlavne ženy sú väčšinou nevzdelané, pretože im štúdium nepovolili. Afganské ženy ani nevedia, že majú nejaké práva."
Osama je dievča
Listoval som v pekných vydaniach v tvrdej väzbe. Kafka, Márquez, Dostojevskij a Tolstoj vo fársí? Za čítanie týchto kníh hrozila ešte pred desiatimi rokmi v Afganistane smrť obesením. „V Iráne vychádza všetko. Teraz som si priniesla román od Maria Vargasa Llosu. Zcenzurovali len zopár erotických scén," vysvetlila Diana.
Nakrútila dva dlhometrážne dokumenty a pripravuje debutový hraný film. „Dejiny afganskej kinematografie sú krátke a chudobné, ale isté veci tu predsa len vznikli. Určite najvýznamnejším filmom je Osama od Sidika Barmaka. Je menší zázrak, že sa taký pôsobivý príbeh podarilo nakrútiť v takých ťažkých podmienkach."
Osama nie je príbeh o najhľadanejšom teroristovi sveta, ale dráma dievčaťa, ktoré sa v krajine násilne ovládanej Talibanom prezlieka za chlapca, aby prežilo a smelo pracovať. Dianini obľúbení filmári sú Krzyzstof Kieslowski, Miklós Jancsó či Wong Kar-Wai a pozná aj československú novú vlnu. Pre šírenie správ o kvalitnej kinematografii založila so skupinou priateľov časopis. K prispievateľom a pravidelným návštevníkom filmového klubu patrí spisovateľ Taqi Akhlaqi. Nedávno si vo vlastnom náklade tisíc kusov vydal debutovú zbierku krátkych poviedok Beesat. Poskytol mi ukážky v angličtine. Apokryfné texty sa pohrávajú s myšlienkou, čo by Prorok zažil, keby kázal v dnešnom Afganistane.
„Najprv som sa radoval, že je kniha na svete, pretože som si neuvedomil dôsledky. Keď vyšlo viacero recenzií a o knižke sa hovorilo v rádiu, dostal som strach. Čo ak si to prečítajú talibanci? To by mi neprešlo. Našťastie sú to väčšinou analfabeti!" smeje sa Taqi. Ako veľa mladých Afgancov, aj on je často pripojený na Facebooku a okrem daríjčiny bloguje aj v angličtine, aby získal medzinárodné kontakty.
„Neziskovky sa venujú kadečomu, ale mladá afganská literatúra je všetkým ukradnutá. Literárny trh zanikol, kníhkupectvá neexistujú. Chcel by som čím skôr písať v angličtine aj prózu, preto sa zlepšujem v jazyku. Tvoriť v daríjčine nemá budúcnosť," tvrdí.
Úspech v exile
Taqiho vzorom je Khaled Hosseini žijúci v Kalifornii, autor Majstra šarkanov, najslávnejšej afganskej knihy uplynulých rokov. Veľký román o priateľstve dvoch chlapcov a predčasnom konci detstva počas sovietskej okupácie, o osude kábulskej inteligencie a o živote v americkej emigrácii vyšiel aj v slovenčine a dočkal sa pomerne vydareného filmového spracovania. Paradoxne, kniha i film sú v Afganistane de facto zakázané, pretože by podľa vyjadrenia cenzorov podnecovali nenávisť medzi etnickými skupinami. Talent pre rozsiahlu epiku Hosseini potvrdil aj druhou knihou Tisíc žiarivých sĺnk, ktorá je takisto preložená aj u nás. Kritici mu vyčítajú, že skresľuje a zjednodušuje historickú skutočnosť, aby docielil väčšie napätie deja, ale to patrí k výsostným právam prozaikov. Po skúsenosti z krajiny mi už menej prekáža jeho tendencia k trocha gýčovej emotívnosti, k melodráme a k pátosu, pretože sú to výrazné znaky národnej povahy.
Avantgardnejšie formy si zvolil ďalší slávny afganský spisovateľ Atik Rahimi, ktorý taktiež žije v exile. Útlu knižku Kameň trpezlivosti už napísal vo francúzštine a pripojil sa k autorom, ktorí brilantne zvládli dva literárne jazyky. Monológ ženy, ktorá žije „niekde v Afganistane alebo inde" zachytáva extrémnu situáciu pri lôžku raneného mudžahedína počas vojny. Fragmentárna forma textu pôsobivo kombinuje poetickosť a brutalitu výrazu, čo zosilňuje autentickosť výpovede. Román získal Gouncourtovu cenu a je popri próze Popol a zem druhou autorovou knižkou dostupnou u nás.
