To sa tak niekedy stane - spomeniete si na človeka a vzápätí ho stretnete. Čítate a v okamihu, keď vám zrak padne na určité slovo, to isté slovo zaznie z televízora, z rádia alebo ho niekto vysloví vedľa vás.
Môj divadelný kolega Ľubo Burgr špiritizoval o tomto jave kedysi vo svojej monodráme - nazval ho podvedomá či nevedomá synchronizácia.
Čosi podobné som zažila dnes, 17. novembra 2010. Nešlo však iba o slovo, otvorila sa akási tajomná škára času, minulé a bezprostredne prežívané udalosti sa skrížili a ukázali vo zvláštnych súvislostiach.
Uprostred hlavných správ na TA3, v rámci ktorých moderátorka zopakovala ten istý text ako pred hodinou a už neviem koľkýkrát čosi o socialistických radoch na banány, ma dcéra požiadala, aby som ju vyskúšala z vlastivedy.
„No daj," vravím, „čo máte?" „Vznik Slovenskej republiky." „A chceš otázky, alebo budeš sama hovoriť?" „Viem to sama, je to ľahké." A spustila.
Celkom hladko, ľahučko ako básnička - deti majú neskutočnú pamäť - zaznelo toto:
„Po skončení 1. svetovej vojny vznikli nové štáty. Jedným z nich bola Československá republika. O jej vznik sa zaslúžil aj Slovák Milan Rastislav Štefánik. Slováci mali v novom štáte lepšie podmienky ako v Uhorsku. Za rovnoprávne postavenie Slovákov v Československu bojoval aj Andrej Hlinka. Pred 2. svetovou vojnou sa Československá republika rozpadla. Počas vojny obsadili naše územie nemecké vojská. Proti nim povstali Slováci v Slovenskom národnom povstaní. Po 2. svetovej vojne sa obnovilo Československo, ktoré ovládli komunisti. Po niekoľkých desaťročiach zanikla vláda komunistov. Česi a Slováci založili samostatné štáty. Slovenská republika vznikla 1. januára 1993."
