Vzdelanie, sebapoznávanie na Slovensku je výsledkom spoločného pátrania, v dejinách, v kultúre, u susedov. Neporozumeniam a bludom, ktoré vstupujú do našej vlastnej rovnice poznania, lebo to za nás neurobí nik, by sa divila aj chémia. Sú také od veci, že reakcia neprebehne.
O politických väzňoch, o minulom zle, nič. Veď vymierajú. O čerstvých obetiach, o dnešnom zle, tiež nič. Veď umreli alebo umrú. Súdnictvo, no zbohom „elita". Učebnice - nemá ich kto napísať. Umenie - niet za čo, ani komu ho navariť a podať.
Deti v krúžkoch kreslia návody, napríklad ako a aký dom postaviť. Nie projekty. Tie sú synonymom toho, ako oklamať a okradnúť.
Michal Hvorecký v Afganistane je všímavý: „Mladí Afganci nadovšetko potrebujú pocit, že na nich svet nezabudol, že na nich niekomu záleží." (SME, 13. 11.). Možno niekto, aj napešo, zbadá čosi také u nás. Minister Lipšic už svoje ukázal v Plaveckom Štvrtku. Aby deti neboli samy v cigánskej osade - kukláčov.
Odmínovať osady prácou a vzdelaním, to sotva. Adventisti, jehovisti a letničiari aj katolíci pracujú v osadách aj tak, že niekde úžerníci prestali s úžerou! Dokážu to policajti s plnou penziou? Navoňaní pajáci z politiky tobôž nie.
Zoskupenia dobrodruhov, pod egidou rôznych, akože strán, sa týmito nízkosťami zaoberať nevládzu. Ich mozog, o srdci a cti ani nehovoriac, sú v stave vymiškovanosti.
