"Bežná reakcia na ukrutnosti, ktoré človek prežije, je, že ich vytlačí zo svojho vedomia." Takto sa začína kniha americkej profesorky psychiatrie Judith Lewisovej Hermanovej Trauma a uzdravenie.
V bežnom živote to tak pre väčšinu napokon aj skončí, otázkou je, dokedy. Kedy sa znovu stane niečo, čo prekryje predchádzajúce hrôzy, no zároveň aj oživí spomienku na neliečené traumy dneška: vražda Daniela Tupého, prípad Hedvigy Malinovej, únos syna bývalého prezidenta Kováča, mnohé iné, nemedializované, ktoré - nevyriešené - traumatizujú konkrétnych ľudí aj širšie spoločenstvo.
„Je veľmi lákavé postaviť sa na stranu páchateľa. (...) Obeť požaduje akciu, zaujatie a aktívne zapamätanie si celej udalosti." Takáto obrátená perspektíva sa vyskytuje nielen v internetových diskusiách. A s páchateľmi ako so silnejšími sa zjavne zhoduje dosť veľká časť našej spoločnosti.
„Po každom príšernom čine môžeme očakávať, že budeme počuť tie isté dobre známe výhovorky: to sa nikdy nestalo; obeť klame; obeť zveličuje; obeť si za to môže sama; je čas zabudnúť na minulosť a ísť ďalej." Keď sa svet vychýli zo svojho poriadku, akoby nástojil na tom, že sa máme pričiniť, aby sme ho vrátili späť. Aké lákavé je iba zmeniť perspektívu a stotožniť sa s páchateľom.
