Nedávno som sa zúčastnil na debate, ktorú viedli dvaja básnici a dvaja vedci. Bol som jedným z tých dvoch básnikov. Mal som podobný pocit ako kedysi dávno na koncerte súčasnej vážnej hudby.
Bolo to ešte za socializmu (ale v tých neskorších rokoch) a cítil som vtedy, ako sú tí skladatelia ďaleko vpredu, oproti nám, literátom. Bližšie k tej umeleckej pravde, ktorá v tých rokoch nebola samozrejmosťou. Aj oni mali dosť prekážok. Socializmus slabol, na všetko už nestačil.
Aj spisovatelia sa snažili nepísať zlé a hľadať dobré, ale mali aj tú nevýhodu - každý vedel čítať. Naučil sa to v základnej škole, a teraz mal možnosť vyžadovať, aby spisovatelia písali tak, aby to on rozumel. Ale noty každý nepoznal, preto skladateľom bolo asi ťažšie rozkázať. Ktovie. Iste sa našli aj dobrovoľníci z vlastných radov, ktorí sa snažili ovplyvniť vývoj, ako bolo treba.
Prečo o tých rokoch píšem? Teraz som mal podobný pocit v debate básnikov s vedcami - sú oveľa ďalej v približovaní sa k pravde o svete. Veda je nezastaviteľná (hoci aj tá mala kedysi prekážky), napreduje rýchlo aj preto, že v nej pracuje veľa zasvätených ľudí, majú dobré kontakty so zahraničím, spolupracujú na mnohých spoločných témach. To predstavuje obrovský pokrok v myslení, v literatúre vlastne nepredstaviteľný.
