Sme na jesennom výlete v Devíne. Pri ceste pod hradom si taký statočný pán rozložil svoje vyrezávané samorasty na lavičky a snaží sa upútať okoloidúcich pokrikom: Výstava ľudového umenia... Predáva lacno, niektoré upravené kusy kôry stromov aj za sumy v centoch.
Okolo sa zmáhajú klasické suvenírové ponuky - srdiečka, macíkovia, odznaky s Devínskym bralom... a obložené žemle.
om nahlas utrúsi: Samé haraburdy.
To už sa však pod Devínskym bralom rozľahlo mohutné bohatierske grgnutie a aj jeho pôvodca, akýsi slovenský trubaďúr - sa uhranutý vystavenými drievkami blíži k našej lavičke. (Začínam sa cítiť ako kurátor tejto výstavy, ale pri pohľade na jeho tvár tuším, že nastal čas odísť, zutekať, zachrániť si život!) Stojí tam, berie do ruky vyrezávané drevá a pýta sa: Čo to znamená?
„Sú to naplaveniny a potom rôzne vyrezávané..." vraví tvorca
„ ALE ČO TO ZNAMENÁ?!?" Pýta sa nástojčivo trubaďúr.
(A to chceme, aby ľudia rozumeli Kandinskému, smeje sa kdesi za stromom ukrytý teoretik umenia.)
Smejem sa len ticho, vo vlastnom vnútri. Lebo čo ak by ten trubaďúr podišiel ku mne, a rovnako ako kedysi na gymnáziu učiteľka matematiky, spýtal sa ma, že ČO je mi tu smiešne! A že nech poviem všetkým, lebo každý sa rád zasmeje!
