Máme mnoho definícií, postihujúcich ten či onen aspekt demokracie. Jednou z tých zvlášť trefných je aj známy masarykovský povzdych: demokracie, toť diskuse! Hovorí o tom, že v demokracii sa politické rozhodovanie málokedy rodí ľahko a jednoducho.
Často býva aj procesom konfrontácie rôznorodých názorov a stanovísk, pri ktorej by nemali rozhodovať decibely hlasu, vášnivosť gestikulácie zaťatých pästí, ale hlavne pozorné a trpezlivé zvažovanie dôvodov pre a proti. Namiesto argumentu sily sila argumentu.
Spoločný záujem
Za rôznymi názormi a stanoviskami sú rôzni ľudia, oni argumentujú v ich prospech či neprospech. V demokratickej diskusii má každý hlas principiálne rovnakú váhu. Ako však zmerať jeho presvedčivosť? Čo zástancu jedného riešenia presvedčí, jeho odporcovi nestačí.
Mimo demokratickej diskusie sú autoritatívne riešenia. V politickej oblasti to platí obvykle pre tie najjednoduchšie prípady: je to v tvojej kompetencii, tak rozhodni!
A sám aj zodpovedáš za svoje rozhodnutie. V tých stredne ťažkých, no každodenných prípadoch ide o pragmatickú formu kolektívneho rozumu: spočítame hlasy pre a proti a platí to, čo preváži.
Napokon je tu však celý rad záležitostí, o ktorých sa ani v demokracii nedá takto hlasovať, ale na ktorých sa treba dohodnúť. Ide o spoločný záujem, pri sledovaní ktorého je v konečnom dôsledku kompromis pre všetky strany výhodnejší ako víťazstvo jedných a teda aj porážka druhých.
K takejto kompromisnej dohode, ku konsenzu sa najúčelnejšie dochádza práve diskusiou. Nie je to najľahšia cesta, ale je určite najspoľahlivejšia.
V reálnom politickom živote sa tieto rôzne spôsoby riešenia správy vecí verejných často pletú a navzájom zamieňajú. Tam, kde by mal politik rázne rozhodovať vo vlastnej kompetencii, necháva občas priestor pre zdĺhavú diskusiu a dáva hlasovať, aby bol z obliga.
Oveľa viac sme si však za celé to dlhé obdobie totalitných režimov u nás zvykli, že sa rozhodovalo autoritatívne aj o otázkach, ktoré by si boli vyžadovali demokratickú diskusiu a skôr kompromisný konsenzus než jednoznačné víťazstvo vopred určeného jedine správneho stanoviska a zdrvujúcu porážku stanoviska a priori odsúdeného ako zlého, škodlivého...
Rozkazy z hora
Práve k tomu u nás smeroval vodcovský princíp za klérofašistického slovenského štátu či princíp vedúcej úlohy strany za komunistickej diktatúry.
